Ukuté šťastie

23. ledna 2017 v 16:40 | Iva* |  Zo života autorky
Zdravím Vás ľudkovia,
tak ako zakaždým, nadšená, že som našla niečo o čo sa s vami môžem podeliť.
Keďže väčšina mojej enrgie je momentálne vynakladaná na pochopenie biochemických cyklov, na Akášu tak trochu nezostáva čas. Nová kapitola je síce v štádiu tvorby, to áno, ale nechcem vám nič sľubovať.
Počkáme ešte chvílu, kým sa táto búrka menom Skúškové úplne preženie, nech už po nej moja myseľ zostane akokoľvek zdevastová.
Zatiaľ vám sem hrdo prihadzujem článok, ktorý som nie zase až tak dávno písala do nášho školského časopisu.
Pravdu povediac, vstupovala som do redakcie s neskutočne malou dušičkou, veď o aké vedomosti sa už len ja môžem podeliť v tak-trochu odborne zameranom časopise?
Som rada, že som sa nedala odradiť. Veľa informácií človek získa za pochodu a tie ostatné nie je problém vyhľadať. No a potom, je skvelé písať o niečom, o čom nemáte ani šajnu. Vážne! Nikdy som sa nad podkúvaním nezamýšlala a pri tom je to téma celkom aktuálna a rozhodne za tú námahu stála.
Verím, že sa vám článok bude páčiť a že prežijete trochu tej odbornosti (ha ha ha) ;)


(Zima na univerzite, ja som to vravela, že
Košice sú zázračné mesto ;))


Veľa šťastia! Po celý život si želáme najmä jedno, mať šťastie. Pre každého z nás znamená niečo iné, a aj keď možno nezdieľame ten istý svetonázor a tie isté hodnoty, často nosíme po kapsách, v peňaženkách alebo na retiazkach tie isté talizmany. Trónia na našich nočných stolíkoch, hojdajú sa na spätnom zrkadle alebo nás sprevádzajú na skúškach. Pripisujeme im magické schopnosti a zakaždým, keď sa ich dotkneme, máme pocit, že sme siahli na šťastie samotné.
Jedným z najrozšírenejších symbolov šťastia je aj podkova, ktorú ľudia v minulosti pribíjali na dvere svojich príbytkov vo viere, že mocné železo ich ochráni pred zlými duchmi, čarodejníctvom a smolou. A hoci dnes už ľudia asi nezbierajú postrácané opotrebované podkovy po lese a prašných cestách, tento trend pretrváva. Jej tvar pripomína roh hojnosti a zavesená by mala byť oboma koncami hore, aby z nej šťastie nevypadlo.
Po mnoho storočí sú kone ľudskými spoločníkmi a nie len kočovné kmene sa s nimi presúvali tisícky kilometrov dlhé trasy, trénovali ich, zušľachťovali, využívali na ťažké práce, bojovali na nich či pretekali ale aj mnohí z nás zistili, že slobodní s vetrom vo vlasoch a z konského chrbta vidíme svet úplne inak. Neudivuje nás teda, že si toto ušľachtilé zviera získalo i naše srdca a jeho symbolmi si hrdo zdobíme domce už od 18. storočia.
 

Unavené oči a storočný starček, ktorý chcel žiť naplno

19. ledna 2017 v 12:13 | Iva* |  Zo života autorky

Ahojte ľudkovia moji,
neviem či je to vec karmy, osudu alebo nejakej inej vyššej moci, ktorá nás v našich životoch zväzuje, šklbe nitkami a vymýšľa tie najironickejšie situácie ktorým nás nechá čeliť, ale tak, ako sa mi prvé dva semestre darilo a získala som takmer až naivnú perspektívu, že na štúdium veteriny stačím, tak sa teraz táto nadprirodzená sila rozhodla, že ma riadne skope a zahrabe pod zem na ktorej potom vysadí nejaké pekné ruže, aby som z nich mala radosť.


Jedinečnosť snehovej vločky

13. ledna 2017 v 10:00 | Iva* |  Jednodielne
Zdravím ľudkovia,
skôr ako sa vrhneme na pokračovanie Akáše, chcela som sa trochu rozpísať, predsa len, je to už dlhšie, čo som písala niečo iné ako poznámky alebo viac-menej odborné články do školského časopisu.
A tak som pre vás vytvorila taký malý príbeh pomimo. Do deja ho síce zakomponovať neplánujem, ale niekedy je fajn poznať minulosť postáv. Zamerala som sa na Daniela, nie len pre to, aby sa ho mohla Erin do sýtosti nabažiť, ale aj pre to, že v poslednom čase som si ho tiež veľmi obľúbila. Jeto postava, ktorá v sebe nesie mnoho tajomstviev (aj pre mňa) a prešla veľkým vývinom. Možno si pamätáte na chalenge Päť dní niekym iným, kde som sa vám rovnako snažila priblížiť jeho svet. Tento pohľad bude trochu iný. Určite mi dajte vedieť, čo si o tom myslíte.



1/2

Sárina exotická krása uzamknutá v dlhom béžovom kabáte v bezfarebnej zimnej krajine priam žiarila. Tvár mala obrátenú k oblohe a zopár ostýchavých snehových vločiek jej pristálo na nose. Na čele sa jej rozprestrela znova tá rozkošná jemná vráska, ktorá odzrkadľovala jej nerozhodnosť. Dokázala by tu stáť a premýšľať nad vhodnými slovami aj celý deň, namiesto toho som ju uzamkol v pevnom objatí, "Vitaj v našom kráľovstve." škeril som sa na ošarpanú betónovú búdu s plechovou strechou, "Viem, že si zaslúžiš viac." vzdychol som.

 


Nová mozaika

11. ledna 2017 v 17:31 | Iva* |  Zo života autorky
Zdravím vás ľudkovia moji,
ani len netušíte aká som rada, že som opäť tu, píšem článok pre vás a v hlave mi výria myšlienky postáv z Akáše. Je to príjemné ako vrátiť sa domov po náročnom skúškovom týždni.


Viem, že to odo mňa nebolo fér, nasľubovala som vám vynovený príbeh a napokon celá ta eufória skončila tak rýchlo, ako aj vzbĺkla. Nie je to však celkom pravda, pretože na to, aby ste príbehom žili ho nemusíte písať..... ;)
Všetko to, čo napíšem je len nepatrný zlomok chaosu, ktorý sa odohráva v mojej hlave vždy keď myslím na Akášu. Nemusím písať ale....necítim sa úplná.
Myslím, že sa to raz za čas stane každému a môžeme byť so svojím životom akokoľvek veľmi spokojní. Skrátka sa pozrieme na jednotlivé dieliky, ktoré tvoria náš život. Je to ako puzzle, vyskladáme si svoj svet z farebných dielikov a po čase sa na ne zahľadíme a už nevidíme súvislý celok ale vyblednuté plátno, ktoré čaká kým naň niekto namaľuje nové majstrovské dielo.
A tak si zase raz nanovo skladám svoj svet. Zo starých aj nových dielikov vytváram mozaiku, ktorá nebude nikdy úplná, keď nebudem robiť to, čo milujem. To sú totiž tie podporné piliere bez ktorých sa svet bude nestále rúcať.
A písanie, to je jeden z najžiarivejších dielikov, ktorý zo svojej skladačky už nevyberiem.
Ak niečo tisíc krát zavrhnete a tisíci prvý raz sa k tomu vrátite, potom to do vášho života jednoucho patrí.
Zatrpkla som trochu, pretože som čítala mnoho skvelých rád o písaní a o tom, ako vylepšiť príbeh až som dospela k presvedčeniu, že Akáša ako taká nemá zatiaľ čitateľovi čo ponúknuť, chcela som príbeh dotiahnuť do dokonalosti, dať mu veľa nových myšlienok a dejových línií ....napokon však toto nie je zmysel môjho písania.
Mám rada písanie, rada sledujem ako sa neopísateľné myšlienky dokážu pod klávesnicou sformovať do slov, mám rada zvuk ceruzky prechádzajúcej po papieri (naozaj, keď nemusím, nepíšem perom :D) a rada sa strácam v iných príbehoch. Na to, aby môj príbeh, moja Akáša, mala zmysel, nemusí byť dokonalá, nemusí zaujať mnoho ľudí, nemusí byť najoriginálnejšia a najnapínavejšia, stačí, že jednoducho bude. Môj kúsok vo vesmíre, môj dielik skladačky, malý a predsa tak podstatný. Len si to musím neustále pripomínať ;)

Želám Vám takto oneskorene do nového roku, aby ste našli všetky dôležité dieliky a aby ste si ich dokázali udržať. Niekedy nevidíme, že to, čo tak úporne hľadáme, máme celý čas vo vrecku.

S láskou
Vaša Iva*

5.Kapitola

14. září 2016 v 11:09 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá
Keď v takej chvíli písať smiem,
Chcem zradiť všetko utajené,
Odostrieť svetlo z temných tiem,
Vymazať v sebe staré tiene.
...
Kto skúsil písať, vie, že bolí,
Skutočnosť, ktorú odhalí,
Sypem si do rán čistej soli
A hoja sa mi pomaly.
Zdenka Laciková
(Rátanie splnov)


*Vanda*

Učebňa bola plná vzrušene si šepkajúcich študentov, no aj tak to vyzeralo, že na tejto hodine nie je nikto duchom prítomný. Lýdia si neskrývane čítala a s pôžitkom prevracala stránky, moja druhá spolubývajúca v zrkadielku sledovala odrazy chlapčenských tvári, s rumencom na tvári sa zosunula na stoličke, Max túžobne vyhliadal z okna zatiaľ čo chrapot jeho namysleného kamaráta občas vyplnil ticho v miestnosti, tmavovlasý chlapec predo mnou kreslil na ošúchanú drevenú dosku lavice karikatúry a Machálková sa na chvíľu odmlčala aby na projektore preklikala zopár fotografií. Snažila som sa zapísať každú dôležitú myšlienku z úst našej učiteľky, no zakaždým, keď som zdvihla zrak od poznámok a pohliadla na jej štíhlu siluetu v splývavých čiernych šatách pero zostalo visieť vo vzduchu. V autobuse nás privítala nevýrazná žena v sivom kostýme, tá zmena mi vyrazila dych.

O šťastí

30. srpna 2016 v 23:17 | Iva* |  Obrázky do šuplíku
"...že na svete je jedna reč, ktorej všetci rozumejú,
a on ju používal po celý ten čas,
čo sa usiloval pozdvihnúť kupcov obchod so sklom.
Je to jazyk nadšenia, vecí urobených s láskou a chuťou,
s túžbou dosiahnuť to, o čom snívame a čomu veríme."
Paulo Coelho ( Alchymista)



Toto leto zanechalo v mojom živote množstvo duchovných lekcií, mám pocit, že každým dňom som novým človekom. Priala by som si, aby ten pocit, ktorý rozochvieva srdce do správneho rytmu, ten okamih, v ktorom presne viete, kto ste a aký zmysel má vaša existencia, ten moment v ktorom vás zahreje vedomie, že všetko je v poriadku, trval navždy. Tá chvíla, kedy môžete zabudnúť na výčitky svojho okolia, kedy môžete zanechať pocit viny za sebou ako kľukatú čiernu čiaru na papieri a jedným ťahom štetca zahojiť zlomené srdce a zotrieť pochybnosti, rozjasniť farby a dodať si odvahu.


4.Kapitola

25. srpna 2016 v 10:34 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá
"Ani jeden deň nie je ako ten predchádzajúci,
každé ráno prináša malý zázrak, magický okamih,
kedy sa staré svety rozpadajú a rodia sa nové hviezdy."
Paulo Coelho
( Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala)


*Lýdia *

Trblietavý závoj noci zahalil väčšiu časť Virgínie do tajomného šera, no nedokázal zakryť jej veľkoleposť. Prechádzajúc po štrkových cestičkách areálom školy pôsobila na nás jej alabastrová fasáda vysvietená dúhovou žiarou vitrážových okien ako maják. Zabudla som na únavu bičujúcu moje telo po úmornej ceste autobusom a uchvátene sa nechala vtiahnuť do budovy, ktorá namiesto školy pripomínala posvätnú gotickú katedrálu. Jej elegantne zdobené veže sa strácali v oblohe neosvetlené takže som nemala predstavu o skutočnej rozlohe.

3.Kapitola

11. srpna 2016 v 19:14 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá

"Dať celé detstvo do uzlíka,
zbaliť všetko, čo má cenu,
obzrieť sa, zasmiať a či vzlykať
na ceste k diaľkam, k neznámemu?
Zdenka Laciková
(Koreň v rodnej zemi)


* Lýdia *

Zakaždým keď som otvárala novú knihu, moje srdce nedočkavosťou preskakovalo údery. Už ako malá som cítila, že sa mi knihy prihovárajú, počula som ich šepot, vzrušenie, rovnakú nedočkavosť, aká vrela vo mne. Mali schopnosť vpíjať do seba duše ľudí, ktorí v nich listovali, prezrádzali mi, ktoré strany zmáčali slzami, nad ktorými vetami sa uškrnuli, ktoré pasáže ich hlboko zasiahli. Na ich nežných stránkach bolo stále cítiť dotyky ich rúk, ťažký parfum, tabak, kokosový krém, čajové bylinky alebo vôňa levanduľových sviečok a horúcej čokolády... tú som zväčša zanechávala ja.

2.Kapitola

3. srpna 2016 v 15:18 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá

"Uprostred chladných prezimených chmár,
mením sa celá, postava i tvár.
Na svojom pevnom základe,
si plný batoh nakladiem."
Kristína Jenegová
(Zrkadlenie v tráve)


* Stela *

Až v noci som si dovolila odpočinúť, unavená ako nikdy predtým som sa zviezla na nízku mahagónovú stoličku. Väčšinou som aj napriek únave cítila spokojnosť pretože som mala za sebou ďalší úspešný deň ako "matka" svojich sestier. Ustrojila som ich do školy, učesala vlásky, odprevadila na autobus, po škole zase domov alebo na krúžky. Upratala som, navarila, otec ich uložil do postielok a ja som sa pri svetle sviečok učila na písomky.
Dnes som cítila iba zvieravý pocit v žalúdku. Na kuchynskej linke ma čakala obálka s logom Gymnázia sv. Františka. Končekmi prstov mi prechádzalo zvláštne brnenie. Bolo to viac ako len obálka, bol to rozsudok, jediná možná budúcnosť, jediný smer, ktorým som sa mohla vydať ak som chcela zostať na blízku mojej rodine.
Sestrám som sa usilovala dať všetko, nie len zo seba, ale aj zo sveta. Ja som si nemohla dovoliť žiadne rozmary, nemohla som ísť na umeleckú školu, bývať na internáte a zaťažovať rodinný rozpočet. Vedela som, čo je správne, no aj tak sa mi ťažko žilo s vedomím, že v živote už nič viac nedosiahnem, nebudem môcť prejaviť svoj talent a ísť za svojim snom....pretože rodina bola dôležitejšia ako sny.

1.kapitola

1. srpna 2016 v 15:50 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá

"Zabudni na to, čo si sa naučil o hviezdach
a ony sa opäť premenia na anjelov..."
Paulo Coelho
(Čarodejnica z Portobella)


* Vanda *


Ako nájdený cestopisec som verila v neznáme miesta, ktoré ešte nikto neobjavil, čakali na mňa, aby som sa mohla stať slávnou, ale nikdy som neverila na mágiu. V akejkoľvek podobe. Kúzelníci boli len podvodníci, čítanie z dlane, veštenie, numerológia, to bola len štatistika, sviečky, lapače snov, kryštály ktoré zabezpečovali šťastný život, sľubovali lásku, podporovali sebavedomie, to bol len spôsob ako z poverčivých ľudí vytiahnuť peniaze.
Až kým sa mi vlastná myseľ nezačala vymykať z pod kontroly a ja som krížom cez rozpis vlakov do Berlína nezapísala svoj prvý veštecký sen.