VIP-->Veľmi Impozantný Pár ;D

13. února 2014 v 6:35 | Iva* |  Zo života autorky

Zdravím vás ľudkovia moji najmilší,
zajtra majú sviatok všetci s tou ťažkou neliečiteľnou diagnózou zvanou láska, no a ja by som sa rada rozkecala o tej svojej láske ♥


Ešte predtým...opravedlňujem sa za ďalší pochybný článok do tejto rubriky, ktorú som založila...ani neviem prečo. Tento blog mal slúžiť ako miesto, kde by som mohla uverejniť svoju "knihu" a zistiť názory druhých ľudí na moju tvorbu. Musím povedať, že mi to veľmi pomohlo, pretože keď si takto spätne pozriem moje výtvory, trasiem sa zdesením. Každopádne, na tomto blogu som nikdy nechcela písať o svojom živote. Nie tu, kde by si to mohol každý prečítať. No dnes mi to už akosi nevadí a keďže nepíšem ani veľmi konkrétne, dúfam, že to nevadí ani aktérom, ktorí sa tak iniciatívne chytajú hlavných rolí v príbehu môjho života. Týmto vám všetkým ďakujem ....
no a môžeme prejsť k veci....


Ak by mi niekto ešte pred štyrmi mesiacmi povedal, že sa so svojim potenciálnym princom na bielom koni zoznámim cez internet, asi by som ho poslala kade ľahšie. Predstavovala som si to vždy o niečo romantickejšie, ale čo čert nechcel, ono sa to predsa len zomlelo.
Teda, na svoju obranu musím povedať, že nie som až taká hľúpa, aby som si začala písať s úplne cudzím človekom. Poznala ho jedna moja kamarátka, čo teda bola akási poistka, že si píšem s normálnym človekom, ktorý, dúfajme, nemá žiadne bočné úmysly.

Je to pravidlo života, že všetko, čo ste kedy chceli, príde práve vtedy, keď to prestanete hľadať. Nikdy som si viac neuvedomila pravdivosť tohto výroku. Môj princ ma našiel v čase, kedy som na lásku teda veľmi často nemyslela. Bola som zavalená učením, do toho som písala tento blog, sústredila sa na to, aby som v škole nebola vždy ako piate koleso u vozu a snažila sa nezabúdať na svojich starých priateľov.
Teda opakujem, bol to riadky šok.
Na niečo také som totiž nebola pripravená. Mohla som si to navrávať koľko som chcela, ale nebola som. Jenda časť môjho ja, to tá odvážnejšia a sebaistejšia, ktorej málokedy dávam slovo, si vravela, je to dobre. Veď už máš sedemnásť, raz to muselo prísť. No a moje druhé ja sa obávalo, či môže veriť takmer cudziemu človeku.
Nakoniec však predsa vyhrala tá zvedavejšia a odvážnejšia časť mňa samej. A veru, naše prvé stretnutie v skutočnosti nebolo až také jednoduché ako s azdalo.
Do úvahy totiž nepripadala možnosť povedať o tom rodičom. No a tak som splietala pavučinu vlastných lží aby som aspoň raz okúsila, aké to je byť milovaný.

A tak naše prvé neoficiálne rande bola oficálne oslava narodenín mojej spolužiačky. Ja viem, strašne chabé, ale na toto som bola vždy poleno. Hlavné však bolo, že rodičia mi verili.
V ten deň som čakala pred reštauráciiou kde sme si dohodli stretko...no a čakala som, čakala, čakala.....a nadávala si, prečo cesta, ktorá vždy trvá pätnásť minúť, trvala odrazu iba tých päť.
Ale to najhoršie, teda že by ma tam nechal čakať hodinu a potom by som si uvedomila, aká strašne naivná som, sa našťastie nestalo.
Áno prišiel.
A bol milý, galantný...bohužiaľ, zo seba som už taký dobrý pocit nemala. Ako to spravidla býva, na prvom rande tej utiahnutej šedej myšky, ktorá sotva vyjde z kúta, nemám pocit, že by som bola povedala, niečo zmysluplné. Len si pamätám, ako som z ťažka odťahovala zrak od tých jeho modrastých anjelských očí. Viete ako sa vraví, že oči sú oknami do duše...dúfala som, že je to pravda, pretože potom jeho duša musela byť neskutočne krásna.

Táto časť môjho života, by sa okrem prívlastkov "otravné štúdium na otravnom gymply" alebo "celonočné opakovanie nezmyslených poučiek o práve" dala označiť aj ako "beh na dlhé trate".
Vysvetlenie -->
Naše prvé stretnutie skončilo o niečo skôr, než som pôvodne mala v pláne. Musela som totiž utekať k veterinárovi kvôli našemu všetkými milovanému Filipovi. Odceňujem však, ako sa so mnou plahočil mestom. Ako sme spolu bežali popri ceste, myslím, že som sa o ňom za ten kráťulinký čas dozvedela viacej, ako keď sme len sedeli v reštaurácii. Bolo to spontánnejšie ;)

Nikdy som si ani nedovolila dúfať, že raz stretnem človeka, ktorý bude ochotný ma počúvať a ktorý naviac pochopí, ako sa cítim, pretože zažil niečo podobné. Bolo fajn, konečne povedať, čo skutočne cítim. Nie, už sa mi to nezdalo hlúpe, ani priveľmi naivné. Tu sa teda dostávam k ďalšiemu "výroku". Poznáte to, keď sa s niekým vidíte po prvý raz v živote, ale príde vám, akoby ste sa poznali už roky? Mylela som, že také niečo zažívajú iba postavy v knihách a filmoch, ale ono to je skutočné! Neskutočne skutočné! Také krásne, až som sa bála, že sa z toho sna prebudím príliš skoro.

Naše druhé rande, už bolo teda oficiálne. Vždy som mala v rodičoch istú dôveru a dúfala som, že oni vždy verili mne (hoci vyhlasovali aká som nezodpovedná pubertiačka) a mienila som, aby to tak aj zostalo. Pokúsila som sa teda rodičom vysvetliť, čo sa deje a ako to vnímam. Do väčšiny lží som sa však zaplietla už pri pokuse utajiť našu prvú schôdzku. A nechcela som sa k tomu priznávať. Skutočne nie. Takže to nebolo vôbec ľahké. Rodičia na to mali samozrejme svoj vyhradený názor, čoho presne som sa obávala. Napriek tomu, naše druhé rande sa predsa len uskutočnilo....a v čase mojej neprítomnosti o ňom bola informovaná celá rodina žijúca od našej bohom zabudnutej dediny približne sto kilometrov -- teraz, po tých štyroch mesiach, sa už všetci nevedia dočkať svadby.... Viem, že len strašne majú radi keď do mňa mtú chvíľu, keď prevrátim oči a odvrknem, nech sa radšej starajú o seba-- Na druhú stranu chápem, že pre ľudí, ktorí boli zvyklí na tú ustráchanejšiu a mĺkvu časť mňa samej, je to obrovské prekvapenie.
Druhá schôdzaka sa skončila trojhodinovou prechádzkou po meste. Viete si predstaviť ako to dopadne, keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorých nikdy nikto poriadne nepočúva...

Po ďalšom rande, kedy som sa po prvý raz vyhla škole iba preto, aby sme mohli byť chvíľu spolu som to už prestala rátať. Takto, nebol to priamo útek zo školy, len využitie voľného času :DDD

Nebola som si svojim princom vždy istá. Totiž, keď som bola s ním, odrazu som bola úplne iný človek. Bola som oveľa odvážnejšia, než som si o sebe kedy myslela, oveľa prívetivejšia a možno aj múdrejšia ( haha:D) ....možno to bolo tým, že už som sa necítila tak sama. Že sa našiel človek, ktorý za mnou stál a ktorý mi dôveroval.
No keď som sa znovu ocitla medzi štyrmi stenami, prepadli ma pochybnosti.
Môj princ totiž, akoby mal, rovnako ako ja, dve tváre. Tú prvú som milovala, to bola tá, ktorú som spoznala počas nášho behu na dlhé trate. A tej druhej som sa desila, pretože som nevedela, čo od nej čakať.
Možno si poviete, že tu teraz začínam hovoriť nezmysly, veď aj ja som na blogu úplne iná ako v skutočnosti. Nemohla som si pomôcť a ten pocit mi vždy hlodal v hlave.

Môj princ však jeden deň skonštatoval: "Vieš čo je na tých našich stretnutiach najlepšie? Sú všetky, do jedného, nezabudnuteľné."
A to mu teda po tých piatich kilometroch do kopca pri burácajúcom vetre, naozaj verím. Šiel mi naproti, keď sa môj autobus rozhodol, že skrátka nepôjde.
Keď vám niekto povie, že ste krásna, je to pekný kompliment, ale ak ste pre niekoho výnimočná a nezabudnuteľná, ako by ste o tom človeku mohli pochybovať?

Ďalšia perla zneho vypadla, pri jednej z našich šialených prechádzok po meste, kedy sme sa nevedeli prestať smiať. Doslova stopoval tie sekundy, kedy som vydržala bez smiechu. Krútila som nad nami hlavou.
"My nie sme divní, sme skrátka výnimoční." usmial sa mňa.
Podčiarkujem, nevedel nič o Akáši, takže nemohol tušiť plnú hodnotu tejto vety. Ale ...mne pri tomto zase vyhrkávajú slzy do očí. Viem....som strašná citlivka.
Od toho momentu, som sa rozhodla nepočúvať, čo na mňa kričia tie sivasté steny a úplne som sa poddala tomu tichému hlásku v mojom srdci, čo mi zakaždým vravel, že všetko, čo v tej chvíľi robím, je dobré a že to tak skrátka má byť.

V kalendári je napísané : "Deň zaľúbených" ....a Valentín sa slávi ako sviatok lásky.
Láska má tak veľa podôb. Svojím spôsobom mám rada našu učiteľku angličtiny, ktorá na mňa poväčšine vždy nadáva. Svojím spôsobom milujem nášho tlsťučkého kocúrika Filipa. A rovnako aj môjho bratanca (nie žeby som si z neho spravila domáceho maznáčika....skôr by som ho mala uviazať na reťaz k nášmu psovi ;D). No a v neposlednej rade mám aj vás všetkých veľmi rada.
Tušíte, koľko pre mňa znamená vaša podpora, ale netušíte ako veľmi :) Som vám všetkým vďačná za to, že mi radíte, že čítate Akášu a tak zisťujete, aká naozaj som. Som vďačná za každú vašu návštevu na tomto blogu...a som vďačná za to, že existujú takí úžasní ľudia.
Erin
Danine (chýbaš mi tu, ozaj *fňuk*)
Ami
Knihofil
...a všetci, ktorí ste tu kedy zavítali, veľmi veľmi ďakujem :D
Ono to teraz možno vyzerá ako nejaký "lúčiaci článok" ...ale nie je, nebojte sa. To len Ivu zase opantali ciťáky :D


Prajem vám teda krásny deň a zajtra si užite Valentín....ak stále čakáte na svojho princa, nezabúdajte, že tento sviatok by bal byť hlavne o láske,
a láska je tak všestranná ;)

Vaša Iva*
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Erin Erin | Web | 14. února 2014 v 19:36 | Reagovat

Boží článek. A je to zase něco jiného, protože jsem si často říkala, kdy nám konečně prozradíš něco ze svého života :-)
Ať vám to vydrží do konečna, páč není nic hezčího, když víš, že tě má někdo rád.
Já jsem od prádznin "sama". Je to dlouhý, hezký příběh s příšerným a nečekaným koncem. Ale to už neřeším.
Spíš mám problém teď. Na tanečních jsme se nehorázně zabouchla do jednoho kluka, který bydlí asi tak půl minuty cesty ode mě. Jezdíme spolu busem do školy, chodíme do stejné školy i do jídelny. Ani nevím proč jsem se zabouchla do někoho, koho prakticky neznám (.___.") Prostě jsem ho každý den sledovala víc a víc a došlo mi, že jsem prostě mimo. A někdy ho za to fakt nesnáším, protože to trvá skoro půl roku. Dala jsem mu najevo, jak to se mnou je a on to moc dobře ví, ale prostě mě ignoruje, jak to jenom jde. Očividně nemá zájem a já po prodloužené jsem musela obrečet, když pro mě nepřišel. Kdyby se alespoň na mě neusmíval a já ho každou chvíli nenačapala, že na mě čumí, tak bych žádnej tanec nečekala. Ale takhle jsem svou naivní části mysli doufala a pak byla zklamaná.
Doufám, že ti můj výlev nevadí :-D
Každopádně, doufám, že ten citát se nevyplní, protože už jsme několikrát zažila, že se to stalo tak, jak v něm stojí.
Užijte si krásného Valentýna.
PS: Někdy jsou lidi přes internet tou nejlepší volbou. Já jsem se skmarádila přes internet s holkou, kvůli které jsem táhla svou rodinu do Popradu, přes 700 km a skoro obě republiky. A byly to ty nejlšpí prádzniny na světě :-) Takže seznamování přes net nemusí vždy dopadnout hrozně, příkladem jste i vy dva :)

2 Iva* Iva* | Web | 17. února 2014 v 19:02 | Reagovat

[1]: Ďakujem ;-) Naozaj začínam spoznávať, že na internete sa dá natrafiť aj na veľmi solídnych, v niektorých prípadoch aj úžasných a priateľských ľudí:-)
Nevadí mi tvoj výlev, som rada, že aj ja viem o tebe zase o niečo viacej:)
Viem aké to je, ja som predtým bola rovnako ako ty, zamilovaná do chlapca, ktorého som poriadne ani nepoznala. Vraví sa, že prvá láska je večná. Neviem či sa to dá brať ako skutočná láska, keďže to bola skôr jednostranná záležitosť. Necítim k nemu už to, čo som cítila kedysi, ale nemôžem poprieť, že mi srdce vynechá zopár úderov vždy, keď ho vidím :-| je to čudné :-D

Je mi ľúto, že sa neodhodlal aby pre teba prišiel. Mohlo to byť ako v rozprávke.
Jasné, stáva sa mi, že dúfam, a že sa často sklamem. Rozdodne však dúfam ďalej, pretože ak by som nedúfala...nemala by som už nádej, že sa moje sny raz splnia:) Som taký zvláštny typ človeka, ktorý musí pädesiat ráz urobiť tú istú chybu, stále dokola, a je si vedomý toho, že opäť lezie do tej istej jamy levovej...napriek tomu sa nepoučí :-D

Je skvelé mať takú kamarátku :-) a samozrejme aj rodinu, ktorá je ochotná sa s tebou "trmácať" cez dve republiky 700km. Rozmýšľam, či by tá moja rodinka bola ochotná urobiť niečo také, no neviem neviem :D

3 Daplauz Daplauz | E-mail | Web | 25. června 2015 v 20:02 | Reagovat

A zase ma dostávaš do úzkych. Prečo som tu sakra nebola ?! Blahoželám aspoň takto spätne k tomu, že sa ti podarilo nájsť to, za čím sa všetci naháňame celý život - lásku. Naozaj som úprimne šťastná za tvoje šťastie. A ešte raz zdôrazňujem  slovo úprimne - môže sa to zdať ako nemožné vzhľadom na to, že som ťa nikdy nestretla, ale tvoj blog mi prirástol k srdcu. A tým pádom aj časť teba :)

4 Iva* Iva* | Web | 26. června 2015 v 9:45 | Reagovat

[3]: Ja som tak rada, že aj články, ktoré sú už postaršie, stále dýchjú životom. Že sa vždy nájde niekto,kto ich objaví :D

A ja ti úprimne ďakujem. .... Neviem, čo mám k tvojim krásnym slovápovedať.  Snáď len toľko, že som ti vďačná za to, že si dovolila Akáše ukradnúť si kúsok z teba. Aj keď si tento príbeh zatiaľ získal bezmála dvoch verejných čitateľov, mal takto význam a nezostal iba v mojom srdci a to pre mňa neskutočne veľa znamená :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama