O hľadaní rovnováhy

14. dubna 2014 v 19:05 | Iva* |  Zo života autorky

Sama seba sa musím spýtať: kedy som to začala takto preháňať?

Trúfam si povedať, že práve zažívam jedno z najkrajších období v mojom živote. Koľko bolo preplakaných nocí, koľko vypísaných denníkov, kým som sa dostala tam kde som teraz? Neviem presne, ale nespomína sa na to ľahko. Preto si tak užívam ten pocit voľnosti, pocit že niekam patrím a pocit, že niekto stojí za mnou a rešpektuje ma takú aká som. A hurá, môj princ na bielom koni (alebo bielej škodovke) konečne dorazil.
Tu začína ten problém. Vlastne nie, ešte trochu ďalej, za všetkými tými krásnymi večermi pri sviečkach....


Totiž, nestačím myslieť na nič, iba na nás. Čo tam po škole? Prečo by ma mala zaujímať rodina žijúca sto kilometrov od našej bohom zabudnutej dediny ? (<--za to sa neskutočne hanbím)
Krucinál, odkedy som taká sebecká?
Vždy som myslela na svojich priateľov. Nebolo ich veľa. Snažila som sa byť akýmsi pilierom o ktorý sa vždy mohli oprieť.
A teraz je ten pilier preč...ozaj, všetko, čo sme toľké roky budovali zmizlo behom chvíľky.
A problém nie je v nich.

Pamätáš na deň kedy sme sa spoznali? Prvý deň v škole? Malé naivné šesťročné dievčatká. Koľko sa odvtedy zmenilo....
Nemáme vždy na veci rovnaký názor...vlastne takmer nikdy. Každá z nás je úplne iná. Tak trochu dospelá a predsa nechceme na seba vziať príliš veľa zodpovednosti.
Pamätáš, ako sme si vybíjali zlosť tým, že sme písali básne? Pamätáš na naše ukecané cesty do školy? Na všetky tie soboty? Na naše platonické lásky? A na náš hit - Can You Feel The Love Tonight? Ako sme chceli založiť spevácke duo? Nebolo to zase až tak dávno. Oslavovali sme tvoje meniny. Ružové gerbery, pizza ... Áno, vtedy sme sa videli naposledy.
Je to smutné.
A ja sa nebudem obhajovať, som strašný sebec. Tak veľmi som chcela zažiť čo je to láska, a teraz, keď to viem, je to ako droga, nedokážem to zastaviť, nedokážem to ovládať. A nedokážem myslieť.
Áno, trochu toho zdravého úsudku by tento- krát nezaškodilo.
Možno by mi tá zdravá mozgová bunka našepkala, že by sa patrilo myslieť na človeka, ktorý mi bol po celý čas oporou.
Áno, často sme si písali, že by sme sa mohli konečne stretnúť. A vždy to išlo akosi pomimo mňa.
.....Prepáč...
Chcem to napraviť, chcem aby to bolo zase také ako kedysi.
Lenže, teraz si už nie som istá tým, či mi dáš šancu.


Tak áno, toto by som jej povedala, keby som nebola taký strašný bojko ako som aj sebec.
Síce je príjemné myslieť raz za čas na seba, keď má človek pocit, že nikoho netrápi, ako ťažko sa plaví životom. ...ale ako som už spomínala, nechcem sa obhajovať.

Pointa tohto článku spočíva v tom, že sa chcem konečne prebrať z toho zaláskovaného ošiaľu a začať sa pozerať na svet realisticky.
Predovšetkým sa venovať aj mojím priateľom (a škole, len tak mimochodom), skrátka nájsť nejaký rovnovážny stav medzi sústavami láska, priatelia, rodina, moje sny a škola.
Už nikdy nechcem na nič z toho zabudnúť.

Uvidíme teda, či sa mi to podarí alebo či sa táto myšlienka zasekne už v svojom zrode.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Executor Executor | E-mail | Web | 2. srpna 2016 v 13:06 | Reagovat

Ten ošiaľ nepoznám a z opačnej perspektívy som to veru skritizoval, nazval som takýchto ľudí "zotročenými". :-D Takže áno, asi to poburuje aj iných. Ten rozum a zodpovednosť treba nájsť - viď článok "Prepáč, už sa nestretneme."

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama