Chuť domova a snov

25. září 2015 v 8:40 | Iva* |  Zo života autorky
Zdravím vás ľudkovia moji
Cestujem konecne domov
a tak by som sa s vami rada podelila
o svoje pocity z vysokej ;)


A tak premýšľam, čo robí z domova domov, ak ma chápete.
Domov, to nie je iba miesto, kde bývate, kde máte na poličkách svoje knihy a kde sa vám do poličiek nezmestia veci. Nie je to miesto, kde trávite najviac času.
Domovom je miesto, ktoré je vášmu srdcu tak blízke, že keď odchádzate, chce sa vám plakať a rozbehnúť sa naspäť pri prvej príležitosti.


Cez úzke okienko dverí vo vlaku som ešte zazrela ich tváre, kývali mi a smiali sa. Boli šťastní, aj keď som odchádzala, pretože vedeli, že odchádzam za svojim snom. Nechcela som plakať, pretože slzy pôsobia už v mojom veku detinsky, no aj tak mi stekali po lícach. Odrazu som sa už nechcela vrátiť do školy, nechcela som sa vrátiť na internát ani na prednášky. Chcela som sa len vrátiť domov, Vrhnúť sa do milujúcej náruče a stráviť tam zvyšok života a už nikdy odtiaľ nevyliezť.

Veterina, ak si ešte pamätáte ten môj veľký sen, ten sa píše úplne inak ako som očakávala. Neustále sa cítim osamelá a beznádejne hľadám v tomto chaotickom systéme miesto, kde by som mohla zapadnúť. Vôbec sa necítim ako na veterine, chýba mi kontakt zo zvieratami. Chýba mi mojich päť mačiek a ich tichá podpora a hebká srsť do ktorej by som tesne pred zaspaním zaborila tvár a všetky chmury by sa v nej rozplynuli.
Zo života študenta ešte musím podotknúť,že aj keď mám zatiaľ toľko voľného času, až mi je to na obtiaž, po všetkých tých úvodných hodinách a informáciách čo všetko sa budeme musieť naučiť, čo všetko sa od nás bude vyžadovať, mám pocit, že to nebudem stíhať. Mám pocit, že nie som typ študent,ktorého by hľadali, a že zo svojho študentského Ja budem musieť vyťažiť oveľa-oveľa viac než vôbec som schopná, aby som dokázala prejsť prvým semestrom.
Najradšej by som hneď prešla všetkými skúškami a spravila hneď všetky písomky a získala hneď všetky zápočty...tuším však, že to bude obtiažne. Obtiažne, no nie nemožné, treba to zdôrazniť pretože má pocit, že ak by som čo len napísala, že toho nie som schopná, stalo by sa to pravdou a pochovalo by to môj dlho-dlho ročný sen.

Sedela som v nedeľu vo vlaku a vravela si, akoby som najradšej vystúpila a rozutekala sa domov. A kým som prechádzala areálom univerzity s odporom a smútkom v očiach, došlo mi, kde vlastne som.
Koľko bolo preplakaných nocí, koľko bolo prebdených nocí nad knihami, koľko bolo motivačných povzbudení, koľko bolo trápenia až kým som sa dostala sem.
Ocitla som sa vo svojom sne. Ten môj veľký velikánsky sen sa mi plnil pred očami a ja som to nepostrehla!

Viete niekto, aké to je žiť vo vlastnom sne?
Je to sen krehký, tak krehký, že zo strachu, aby ste ho nerozbili od neho radšej dávate ruky preč. Je to moment tak prchavý, že sa bojíte každé ráno otvoriť oči, či to všetko nebol iba výplod vašej fantázie. Je to možno aj pocit sklamania, pretože nič nie je presne také, aké ste si to predstavovali. Je to pocit hrdosti, pretože nie každý mal príležitosť splniť si svoj sen. Je to pocit nedočkavosti, pretože na snoch je nutné pracovať a nič nedostanete zadarmo a hneď. Je to pocit víťaza, kedˇ si každý večer pred spaním predstavíte, ako si kráčate po diplom. A v tom si uvedomíte, že to stálo za to.

Za každý splnený sen sa musí niečo obetovať.
A tak som mala svoj sen akoby na zlatom podnose a musela som sa rozhodnúť, či stojí zaň obetovať.... môj domov.

Zostáva mi niečo iné, ako vytvoriť si domov z miesta, kde teraz žijem?
To ma privádza k prvotnej myšlienke. Čo robí domov domovom? Čo človek potrebuje, aby sa cítil šťastný?
Stačí vedomie, že si práve plníme sny na to, aby sme vydržali, aj kedˇ je to ťažké?


Raz sa snáď dočkám veteriny, po ktorej toľko túžim. Jedného dňa snáď už nebudem len vystrašenou prváčkou, ale dospelou a sebavedomou študentkou vetrinárnej medicíny a budem si plne uvedomovať svoje pôsobisko a smer, ktorým kráčam.
Dovtedy, sa o to budem aspoň pokúšať.
Pretože aj keď to zatiaľ nejde podľa mojich predstáv, dostala som šancu ukázať všetko, čo vo mne je, a možno ešte o čosi viac.
V živote nemôžete sádzať na neobmedzený počet druhých šancí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Erin Erin | Web | 2. listopadu 2015 v 20:58 | Reagovat

Ahoj. Tak za prvé se ti chci na tisíckrát omluvit. Je mi moc líto, že jsem tady tak dlouho nebyla. Ta škola mě jednoduše vysává a můj veškerý volný čas končí někde v nekonečnu. Každopádně...
Jsi pro mě hrdinka, víš to? Chci, abys to věděla. Narozdíl ode mě víš, co chceš. Jsi na svojí vysněné šole a prostě si to všechno zvládla. Jak maturitu, tak přijímačky... :-) Chápu, že se ti stýská po domově. Ale ty to zvládneš. Věřím tomu a za pár let budeš paní doktorka. Užívej volna, dokud to jde, pak nejspíš nastane období zkoušek. Ale jak římá, zvládneš to :) Moc ti fandím, abys věděla a ozvi se, až budeš mít někdy dlouhou chvíli :)

2 Executor Executor | E-mail | Web | 1. srpna 2016 v 19:05 | Reagovat

Ahoj, nerád píšem komentáre ako väčšina návštevníkov (spamerov), ale toto je fakt krásny článok. (U seba som v staršej úvahe riešil pocit že na nejaké miesto proste patrím.) Nejako rozsiahlejšie reagovať neviem, ale tá časť o žití vo vlastnom sne bola velice zaujímavá! Verím, že máš nového čitateľa. :-)

3 Iva* Iva* | Web | 1. srpna 2016 v 20:43 | Reagovat

[2]: Ďakujem :) Ani si nevieš predstaviť akú radosť mi tvoj komentár urobil!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama