Ak zostaneme sami sebou, to sa budú diať veci!

30. června 2016 v 22:39 | Iva* |  Zo života autorky


Blíži sa koniec skúškového, koniec prvého ročníka. Pre mňa to nie je ešte celkom koniec,ale je to koniec tohto miesta.
Posledný krát sedím na tejto posteli a okno mám dokorán, posledný krát počúvam tvrdú hudbu z klubu pod nami a smiech spolužiakov ktorí po sebe pokrikujú z okien internátu, posledný krát ... posledný krát sa dívam na lapač snov čo mi visí nad posteľou a premýšľam, koľko z nich zachytil bez toho, aby som si to všimla.


Keď som po prvý krát vchádzala na toto miesto plná naivity a s náručou vrúcnych prianí, aby som našla svoj prázdny priestor, ten, ktorý by presne kopíroval kriky mojej duše, tak ako keď do celistvosti puzzle chýba jediný dielik. Tento ohromujúci pocit som chcela zažiť.

A splnilo sa mi to!


Poslednýkrát sa v tejto izbe učím, posledný krát ukladám do skrine oblečenie, posledný krátsi varím kávu. Všetky známky toho, že som tu niekedy bola o chvíľu vymiznú aby toto miesto mohlo privítať nový život.





Chcem aby tu po mne niečo zostalo...to je taká detinskosť ľudí. Aby sme nášmu životu pripísali zmysel, musí tu po nás niečo zostať. Väčšinou myslíme na materiálne veci...no ak odídeme, to, čo skutočne udrží spomienky na nás nebudú veci, nebudú to odkazy na stenách, vyryté iniciály na drevenej doske stola....budú to ľudia, ktorých životy sa stretli s našim....tí nás udržia večných.
Vďaka ľuďom, ktorých som v tejto izbe stretla sa cítim večná. Dovtedy som si myslela, že ak nemám priateľov a celkom nezapadám do davu, je to moja chyba. Že je so mnou niečo zle.
Môžete o tom čítať, môžu vám o tom rozprávať, ale až keď to sami zažijete, pochopíte, že jediný spôsob ako "zapadnúť" je zostať sám sebou. Nemusela som urobiť nič....vôbec nič. A vedela som, že toto je miesto, kam patrím. Našla som ľudí s ktorými som mohla vytvoriť celok a ja som im nesmierne vďačná za to, že mi pomohli vytvorili môj druhý domov. Spoločne sme prešli všetkými nástrahami prvého ročníka, zistili sme, že život, a ani škola, k nám nebude vždy fér, že musíme vždy stáť jeden za druhým ako mušketieri a v boji využiť všeto, čo máme k dispoícii, zistili sme, akú cenu má domov, prišlisme na rozličé finty, ktoré nám pomohli prežiť skúšky a vieme že ak nepomôže káva, pomôže viac kávy.

Teraz pôjdeme ďalej,

Ďakujem



P.S. : Na fotografii je "borsuk" teda jazvec. Veľmi nám pri učení anatómie pomohol :D Moja spolubývajúca ho dosatala od poľovníka a odvtedy v našej izbe prebýval ako maskot. "Bosučia švorka" ....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Executor Executor | E-mail | Web | 1. srpna 2016 v 21:24 | Reagovat

Pripomenula si mi, ako som poslednýkrát ako študent vykĺzol zo strednej školy. Zvyk je železná košeľa a tak to bolo ako vždy... vcelku nevedome som sa ponáhľal na autobus a až niekde vonku si uvedomil zvláštnosť toho okamihu.
Bola to zrejme snaha niečo po sebe nechať, čo ma mohlo motivovať k písaniu, resp. čo najlepšiemu písaniu. Je namieste otázka, či u Teba to tiež tak nebolo. :-) Teda, chcel som po sebe zanechať svoje myšlienky, ktoré si zrejme veľmi spájam so svojou identitou. To by mi niektorí ľudia vyčítali, keďže identita a myšlienky sú niečo iné; presadzujú skôr ten model, že my myšlienky len prijímame, ako antény.

2 Iva* Iva* | Web | 2. srpna 2016 v 15:13 | Reagovat

[1]: Chcem ti najskôr poďakovať za všetky tvoje komentáre, nesmierne ma teším, že moje články nie sú mŕtve a že si ich stále dokáže niekto prečítať. Ďakujem, že si k nim vyjadril názor, veľmi si to vážim.
Ja si pamätám ako som od malička prežívala vymyslené príbehy, čo teda u detí nie je nič nezvyčajné, ale u mňa to pretrváva dodnes. Viem, že som si takto kompenzovala jazvy zo "skutočného" sveta, ale je mi to jedno. Písanie je skvelý nástroj ako svet v ktorom som celé tie roky žila udržať pri živote. Tak trochu verím, že vlastne naozaj žije :) A tiež je skvelým nástrojom pre šírenie posolstiev a životných rád, pre šírenie skúseností, ktorými si aj tak musí každý prejsť, aby to pochopil....ale je výborné o tom písať. Čím viac píšem, tým intenzívnejšie prežívam daný okamih, stále znovu a znovu....je to to, čo mi prechádzky nedajú, alebo dajú len málokedy.
Áno, všetko čo robím, robím preto, aby to tu po mne zostalo :D  :D :D Som tak trochu sebec.
Si nesmierne zaujímavý človek, tvoje postrehy ma nútia veľmi veľa premýšľať nad všetkým čo robím.
....Nejako sa s tým modelom neviem stotožniť....sebec, veď to hovorím...že by tie myšlienky neboli moje :)

3 Executor Executor | E-mail | Web | 2. srpna 2016 v 20:31 | Reagovat

Za málo. :-) Ja si rád popíšem s hocikým, kto nie je nevďačný. Všimol som si, že mnohí blogeri nereagujú na komentáre ku starým článkom alebo dokonca sa na nich sťažujú (presne tá nevďačnosť) a to je možno dôvod, prečo to ostatných odrádza od komentovania starších článkov.
Ešte mi prosím Ťa vysvetli, ako je to s tým Tvojím príbehom - je hotový, ale prerábaš ho odznova, preto to aktuálne zverejňovanie?
S dokončením žiadneho príbehu nemám skúsenosť, ale tak určite sa dá aj cez nejakú meditáciu ako predstavy deja rozvíjať v tvorbe. Ja som si tak predstavoval prostredie PC adventúr a nejaké nové detaily som si všimol.

4 Iva* Iva* | Web | 3. srpna 2016 v 15:27 | Reagovat

[3]: [3]:  Príbeh mám hotový v hlave už dlho, ale dať ho "na papier" už je o niečo náročnejšie. Rozdelila som si ho do troch kníh, z ktorých jedna už je hotová a z druhej mám veľmi sľubný začiatok ;-)

Kedˇ som ho tu začínala písať bol celkom iný, aký je teraz a ...mne už nestačilo len robiť záplaty. To, čo tu vychádza a ešte vychádzať bude, je v podstate nové, vtedy som len vhupsla do akcie, mala to svoje čaro, malo to svoju tajomnosť, ale príbeh sa vyvíja spolu so mnou a ja ho nechcem zanechať s takými detskými myšlienkami, zaslúži si viac, chcem ho prepísať aby som naň mohla byť patrične hrdá (vyznieva to hrozne namyslene ) :-D  :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama