1.kapitola

1. srpna 2016 v 15:50 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá

"Zabudni na to, čo si sa naučil o hviezdach
a ony sa opäť premenia na anjelov..."
Paulo Coelho
(Čarodejnica z Portobella)


* Vanda *


Ako nájdený cestopisec som verila v neznáme miesta, ktoré ešte nikto neobjavil, čakali na mňa, aby som sa mohla stať slávnou, ale nikdy som neverila na mágiu. V akejkoľvek podobe. Kúzelníci boli len podvodníci, čítanie z dlane, veštenie, numerológia, to bola len štatistika, sviečky, lapače snov, kryštály ktoré zabezpečovali šťastný život, sľubovali lásku, podporovali sebavedomie, to bol len spôsob ako z poverčivých ľudí vytiahnuť peniaze.
Až kým sa mi vlastná myseľ nezačala vymykať z pod kontroly a ja som krížom cez rozpis vlakov do Berlína nezapísala svoj prvý veštecký sen.



2.2.

Tibor sa pohádal s rodičmi pretože chcel študovať umenie a oni ho nútili ísť na právo, tak ako kázala tradícia ich predkov. Zbalil si ceruzky, zopár výkresov a nasadol na polnočný autobus do Prahy, ktorý ráno, 3:15, prešiel do protismeru a zrazil sa s protiidúcim kamiónom.

Strašidelne živý sen na červeno svietil nie len v mojom cestovateľskom denníku. Nikdy som nemala potrebu rozprávať o svojich pocitoch no keď sa v našom živote pomaly končí jedna etapa, začneme premýšľať nad každým krokom, nad každým rozhodnutím, začneme uvažovať, či ideme správnym smerom. A tak som jedného večera sedela na verande nášho rodinného domu na okraji mesta. Svetlo lámp bolo tú noc slabšie ako inokedy a na nebi bolo veľmi jasno vidieť hviezdy. Už mnoho ľudí v nich hľadalo inšpiráciu alebo svojich mŕtvych blízkych, zopár im aj pripisovalo magické schopnosti a obracalosa na nich s otázkami osudu.Naučila som sa o nich, že sú to len nestále žeravé planéty vrážajúce do seba navzájom, a predsa som sa oproti nimcítila nesmierne maličká. Ony vedeli všetko, vedeli čo sa stane, vedeli o osude každého z nás, zažili veľkoleposť vesmíru, videli vznik života na vlastné oči, prežili po mnoho tisícročí aby nám odkázali, že na tomto svete nie sme jediní. Cítila som sa bezmocná, odkázaná na ich milosť či nemilosť. Vedela som všetko o tomto svete, ale nie o tom ich. Na jeden jediný okamih som zatúžila prežiť svoj život inak, bláznivo, nespútane, neorganizovane, nenáhliac sa za faktami.
Prisnil sa mi aj druhý sen.



* Lýdia *

V našej rodine sme vždy verili v mágiu kníh. Veľmi skoro sa stali mojim zázračným teleportom do iných krajín aj do iných častí našej mysle. Verila som, správna kniha si násvždy nájde, že môžeme počuť jej tichý hlások kým prechádzame regálmi plnými jej rovesníčok. Život je koniec koncov vždy len o tom, čomu veríme. Vďaka tejto voľbe môžeme v tom istom svete každý vidieť niečo iné.
Cez obedovú prestávku som sedávala pod jedinou smutnou vŕbou na okraji školského pozemku. Opretá o jej kmeň a zahĺbená pre zmenu do sveta francúzskeho spisovateľa Borisa Viana som nevnímala svet do ktorého som bola odkázaná patriť až kým ma z myšlienok nevytrhla Mirri.
Bola to malá energická dievčina s tmavými rovnými vlasmi a ofinou, ktorá takmer zakrývala jej šedasté oči. Ku koncu školského roka okolo mňa neustále poskakovala s gitarou cez rameno a so zbierkou nových piesní. Mirri bola pánom kontrastu, zosúladila jemné a dôrazné s takou ľahkosťou, že ste ani nepostrehli, že sa jedná o dve celkom odlišné melódie tvoriace jeden celok.
S blaženým výrazom na tvári ku mne podišla, pohybovala bokmi v rytme hudby, ktorá postupne zapĺňala celý školský dvor. Strapcová sukňa sa vlnila v presnom súlade s jej pohybmi, neprestávala hrať a hlavou mi kývla aby som šla za ňou.
"Myslím, že toto je perfektná pieseň. S touto ťa určite prímu."
Mirri sa len mierne uškrnula a zamierila k drevenému altánku. Sama by som sa tam neodvážila. Nemôžem o sebe povedať, že by som bola plachá a zakríknutá ale, nevedno prečo, ma ľudia nemali radi. Kdekoľvek som sa objavila, rozhovory okamžite stíchli a všetky oči sa ostražito upreli na mňa. Jedného času by som dokonca prisahala, že sa ma báli.
"Obyčajní ľudia sa vždy snažia potupiť tých výnimočných. To aby sa necítili taký priemerní. Všetci chcú byť výnimoční, no nie každý má na to odvahu." odôvodňovala mi často Mirri. Mama vravievala, že mám ostať sama sebou a vysedávať s nosom zaboreným do kníh koľko len chcem, "Neprispôsobuj sa druhým, byť jednou čiernou ovcou a ísť vlastnou cestou je vždy lepšie ako bezhlavo nasledovať stádo."
Mirri konečne odložila giratu a venovala mi spýtavý pohľad.
"Už som povedala, je perfektná." Odpovedala som jej úprimne a pri tom sledovala ako jedna partia za druhou odchádzajú s veľavravným šepotom.
"Mám iba jeden pokus. Ten rozhodne o mojej budúcnosti. Chcem, aby pieseň, ktorú zahrám, bola ako ja."
"Dynamická a prekvapivá?"
"Presne!" zvýskla, "Budem ti dôverovať a pripíšem ju na zoznam 15 najlepších."
Tiež som sa zasmiala. Prehrabovala som sa v kabelke, medzi učebnicami a mojimi únikovými knihami hľadajúc červený balíček so striebornou stužkou.
"Môžeš si ho vziať pre šťastie na tie skúšky." Podávala som ho Mirri. Rýchlo roztrhala baliaci papier, milovala darčeky, a vybrala z neho bordový rúž na pery. K jej bledej tvári bude prekrásne kontrastný. To mala Mirri nesmierne rada.
"Si skvelá." Tuho ma objala, "Chcem, aby si tam šla so mnou, ale našim to príde divné"
"To nevadí. Budem ti držať palce u nás doma."
"Ja viem, zlatíčko, ale nechcem ťa pripraviť o zážitok z mojich piesní." spravila odmlku aby sa mohla zasmiať nad vlastným vtipom a ďalej pokračovala vážne, "Oslovila som niekoľkých učiteľov našej umeleckej školy, či by sme nemohli zorganizovať benefičný koncert."
"To je výborný nápad. Vzali to?"
"Áno, áno. Ešte nevieme na čo by sa mohli vyzbierané peniaze použiť, ale benefičný znie dobre, nie?"
Mlčky som prikyvovala. Začalo zvoniť na hodinu.
"Je to príležitosť nie len pre mňa a môj obrovský talent," zaklipkala mihalnicami aby bolo jasné, že ide len o vtip a nie o do neba volajúcu samochválu, "ale aj pre teba. Myslím, že by si bola výborná koordinátorka divadelného krúžku."
Prekvapene som zastala, "Žartuješ?"
"Nie. Pani Valentová odchádza do dôchodku. Je to neskutočne senilná žena a tie vtáčatká sa nemajú na koho obrátiť. Počas leta by si mohla byť ich učiteľkou. Vybrať im krásnu, zmysluplnú hru a nacvičiť s nimi predstavenie na ten benefičný koncert."
"Mirri, to je... úžasné. Ďakujem."
"Vedela som, že sa ti to bude páčiť.".
* Stela *

Na stôl som nachystala osem tanierov, osem príborov, do ôsmich pohárov som naliala pomarančový džús, pre Sandru jablkový pretože mala alergiu na citrusové plody, poskladala som bledozelené kvietkované kapesníky do tvaru labutí lebo tak to mala Silvia najradšej, zamiešala som hríbovú omáčku nespúšťajúc pohľad z trojročnej Sabínky, ktorá doprostred stola ukladala ovocie. Kuchynské hodiny ukazovali o päť minút sedem.
"Vonia to výborne, pomôžem ti s niečím?" ozvala sa moja sestra Simona.
"Môžeš už vytiahnúť to kura."
"Stela, neuveríš, čo sa mi dnes stalo." oči jej svietili šťastím, položila pekáč na kuchynskú linku a nesmelo sa pohrávala s prameňom vlnitých vlasov. Predstierala som, že netuším, čo mi chce povedať a porcovala som kura kým mi nevytrhla nôž z ruky a nezvýskla, "Pozval ma na rande!" začala si okolo stola precvičovať piruety, "Dnes po tréningu. Čakal na mňa pred školou."
Zastala a zasnene si povzdychla, "Verila by si tomu?"
"Och, ty máš teda šťastie." Podišla som k nej a mocne ju objala, držiac obe jej ruky pozerala som do jej nevinných detských očí a tešila sa spolu s ňou, "Zájdeme do toho nového obchodného centra. Počula som, že tam majú nádherné šaty. A sľubujem, že ti kúpim tie trblietavé náušnice s vážkami, ktoré sa ti tak páčili. Kedy sa stretnete?"
"V sobotu predsa. Pôjdeme do kina."
"Mám pre teba prísť? Bude už dosť neskoro."
Prevrátila oči, "To zvládnem."
"Dobrý večer moje vzácne dámy." Otec nám od dverí posielal vzdušné bozky a Sabínka ich malými pästičkami chytala vo vzduchu. Pobozkala som ho na líce, "Večera bude o minútku. Poslala som Stanku a Soničku vedľa do obchodu pre šľahačku."
"Teším sa na dezert." poznamenal s úsmevom a usadil sa za čelo stola.
Hoci bola každá večera ako malá oslava, cítila som sa v ten večer neskutočne osamelá.
"Dnes sú to dva roky." pošepla mi Simona vytušiac moje myšlienky.
Boli to náročné dva roky, zostali sme na to všetko s otcom sami, hrozilo, že nás dajú do detského domova a rozdelia. Chýbala mi matka, aj sestrám chýbala, hoci som sa ju zo všetkých síl pokúšala nahradiť. Prevziať úlohu matky v trinástich rokoch nie je žiadna sranda. Odrazu som držala v rukách zodpovednosť nie len za seba ale za ďalších šesť životov. Milovala som svoje sestry, svoju rodinu, záležalo mi aby sme zostali spolu.
Do očí sa mi hrnuli slzy keď som preletela po šťastných tvárach svojich sestier a spočinula pohľadom na otcovi. Počas tých dvoch rokov, čo som nevedela ako ďalej, strácala som zem pod nohami, usilovala sa zo všetkých síl nestratiť svoju rodinu, vždy mi veril. Bola som oporou pre svoje mladšie sestry, ale najmä som bolo oporou pre neho. Spolu sme to zvládli, spolu sme vytvorili novú rodinu z pozliepaných kúskov tej starej. Človek nevie, aký je silný, kým byť silný nie je to jediné, čo mu zostáva.
Otec jemne zacinkal lyžičkou o sklenený pohárik a vrava utíchla.
"Tak ako každý večer, aj dnes chcem poďakovať, že ma život obdaril siedmimi krásnymi dcérami. Ste moje víly všedných dní, zasvätil som vám celý svoj život, nadosmrti budete jediný môj svet, jediný zmysel môjho života. Ďakujem Bohu, že vás môžem každý večer ukladať do postielok."
V našej staro-novej rodine bolo zvykom pri každej večeri prejaviť vďačnosť. Bol to spôsob, ako sa zamerať na krásu života aj napriek tomu, že bol ťažký. Učili sme takto moje sestry vidieť zázraky všedných dní.
Vstala som aby som predniesla vďaku ako druhá, "Chcem poďakovať za ťažké chvíle, ktoré nás v živote stretajú pretože vďaka nim sme silnejší. Sú to chvíle, kedy si uvedomíme skutočnú silu našej osobnosti." Myslela som pri tom na mamu, ktorá nás presne pred dvomi rokmi bez rozlúčky a bez vysvetlenia opustila a keď som skončila, mala som v očiach slzy.

* Vanda *

Keď som sa vrátila domov zo školy, na kuchynskom stole ležali noviny s titulkom Za vodičovu chybu zaplatilo dvadsať ľudí. Pod ním bola vlepená maličká fotografia rozbitého autobusu. Nebolo na nej v modro-červenom svetle policajných sirén veľa vidno.
S roztrasenými rukami som listovala na príslušnú stranu.

Autobus ktorý pravidelne premával na trase Bratislava - Praha v nočných hodinách havaroval na nepriehľadnom úseku diaľnice ...

Na okamih som zabudla dýchať. Mala som pocit, akoby som sa ocitla v jednej z mojich nočných môr. Tej najdesivejšej zo všetkých. Je možné, že by to neboli iba sny?
Keď som sa nadýchla rozplakala som sa. Cez uslzený závoj som neveriacky prelúskala celý článok.
Detaily sedeli. Stalo sa to ráno o štvrť na štyri, vodič bol malý ryšavý pán s prísnym výrazom v očiach, volal sa Miroslav Horác, previezli ho do nemocnice s vážnymi zraneniami, ale jeho stav bol stabilizovaný. Vodič modrého kamiónu nemeckej poznávacej značky zraneniam na mieste podľahol. Jeho spolujazdec bol v zadnej časti kamiónu preto nemal vážne zranenia.
Prešla som na zoznam pasažierov. V autobuse bolo 36 ľudí. Pochopila som, prečo sa môj sen zameral na Tibora. Bol jediným cestujúcim z nášho mesta. Vo chvíli keď som jeho fotografiu našla medzi dvadsiatimi mŕtvymi roztrhala som noviny a vyhodila ich do koša.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama