2.Kapitola

3. srpna 2016 v 15:18 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá

"Uprostred chladných prezimených chmár,
mením sa celá, postava i tvár.
Na svojom pevnom základe,
si plný batoh nakladiem."
Kristína Jenegová
(Zrkadlenie v tráve)


* Stela *

Až v noci som si dovolila odpočinúť, unavená ako nikdy predtým som sa zviezla na nízku mahagónovú stoličku. Väčšinou som aj napriek únave cítila spokojnosť pretože som mala za sebou ďalší úspešný deň ako "matka" svojich sestier. Ustrojila som ich do školy, učesala vlásky, odprevadila na autobus, po škole zase domov alebo na krúžky. Upratala som, navarila, otec ich uložil do postielok a ja som sa pri svetle sviečok učila na písomky.
Dnes som cítila iba zvieravý pocit v žalúdku. Na kuchynskej linke ma čakala obálka s logom Gymnázia sv. Františka. Končekmi prstov mi prechádzalo zvláštne brnenie. Bolo to viac ako len obálka, bol to rozsudok, jediná možná budúcnosť, jediný smer, ktorým som sa mohla vydať ak som chcela zostať na blízku mojej rodine.
Sestrám som sa usilovala dať všetko, nie len zo seba, ale aj zo sveta. Ja som si nemohla dovoliť žiadne rozmary, nemohla som ísť na umeleckú školu, bývať na internáte a zaťažovať rodinný rozpočet. Vedela som, čo je správne, no aj tak sa mi ťažko žilo s vedomím, že v živote už nič viac nedosiahnem, nebudem môcť prejaviť svoj talent a ísť za svojim snom....pretože rodina bola dôležitejšia ako sny.

Obálku som položila naspäť neotvorenú. Stále rozochvenými prstami som prešla po klávesoch nášho starého klavíra. Melódia sa usadila v miestnosti ťažká ako moje myšlienky. Chcela som veriť, že mám ešte budúcnosť a že by mohla ísť ruka v ruke s mojou rodinou.
Pohládzala som klávesy a ony sa poslušne rozozvučali ako dupot detských nožičiek na drevených parketách, ako bubnovanie kvapiek na okenných sklách...ako búšenie srdca.
"Stela?" opýtal sa tichý hlások ktorý takmer splynul s melódiou.
Prestala som hrať a otočila som sa ku dverám. Stálo v nich strapaté dievčatko, rukávom ružovej nočnej košele si utieralo červené oči, "Snívalo sa mi..." šeplo.
"Miláčik, bol to zlý sen?" podišla som ku svojej mladšej sestre a hladila ju po zlatistých vláskoch. Sandra prehltla ďalšie slzy a vážne prikývla, "Bola som úplne sama.".
Snažila som sa ju upokojiť, "Moja maličká, veď vieš, že sme tu pre teba, nie si sama.
"Ale v tom sne som bola." Namietla tvrdohlavo, "Bola som silná čarodejnica."
"Čarodejnica, fíha." Zatiaľ čo Sandra živo popisovala svoj sen hľadala som vreckovky.
"Bola som dospelá, silná čarodejnica. Ruky mi žiarili, mala som aj krídla..."
"Tak to potom nebol taký zlý sen." Usmiala som sa a utierala jej vlhké líca.
"Ale áno, bol!" znovu smrkla a z očí sa jej vylialo zopár maličkých sĺz, "Načo ti je sila, keď si sama? Napadli ma obrovské príšery ale ja som sa im neubránila pretože som bola sama."
"Ale bola si silná." Pokúšala som sa pochopiť jej detské myslenie.
"Ale čarodejnice sú silnejšie v skupine. Ak sú samé strácajú moc." Argumentovala.
"Odkiaľ to všetko vieš?"
Pokrčila plecami a zahľadela sa na klavír.
"Zahráš mi?"
Preniesla som ju na pohovku, zababušila do deky a mocne ju objala, "Ja s tebou budem vždy. V každom tvojom sne."
"Ďakujem." Zamrmlala do deky a starostlivo pozorovala každý môj pohyb keď som sa usádzala za klavír. S napätím očakávala prvú notu.
Vďaka hudbe som ju mohla zaviesť do sveta o ktorom snívala. Melódia sa trblietala a žiarila ako krídla, po ktorých túžila. Opakovala sa v kruhových intervaloch tak ako pohyb krídel a v pozadí napodobňovala zvuk vetra, ktorý sa do nich oprel pri vzlietnutí.
Sandra mala privreté viečka a na tvári blažený úsmev, "Vieš, ja som čarodejnica len vo svojich predstavách."
"To vôbec nevadí." Riekla som a neprestávala hrať, aj mňa omámila rozprávková melódia.
"Ale ty si skutočná čarodejnica, hoci nemáš krídla a nebojuješ s príšerami, čaruješ s hudbou."


* Vanda *
.
Rodičia vyklopávali na dvere celé dopoludnie a ja som schovaná pod prikrývkou počúvala klasickú hudbu a odmietala vyliezť z postele a ísť do školy. Ich šepotavé rozhovory som však aj tak vnímala.
"Miláčik. Čo sa deje? Videla som tie roztrhané noviny....ide o toho chlapca od susedov? Ja to chápem. Smrť býva veľmi náhla. Nehľadí na naše plány." klopkala mi opatrne na dvere
Nehľadela ani na Tiborove plány. Bol to milý chlapec. Večne som ho vídavala v záhrade. Mal pred sebou aleje ovocných stromov a on kreslil baletky. Naposledy som videla ako na výkrese z ich kocúra Huga vytvoril fialového draka s ozrutnými pazúrmi a rohami namiesto uší. Jeho kresby sa mi páčili najmä preto, že boli také abstraktné, farebné a nezmyselné....ako sny.
Keď som bola malá chodievala som sa hrať k nim na záhradu. Mali veľa zvierat. Psov, mačky, papagáje, morky, sliepky, jedného času aj ovce. Tibor bol o päť rokov starší ako ja, ale záležalo mu na mojom názore keď mi ukazoval svoje výtvory. Vravievala som mu, že aj keď sa mi páči ako mieša maliarske techniky rôznych impresionistov, mal by sa pokúsiť o niečo vlastné. Aby bolo každému, kto sa na jeho obraz zadíva jasné, že toto nakreslil Tibor. Vzal ma za slovo.
"Miláčik, nechceš sa o tom porozprávať?"
Vstala som z postele, stíšila magnetofón a otvorila dvere. Oči som mala ešte trochu červené a pri nádychu som sa vždy zasekla aby som zadržala slzy.
Mama opatrne prešla do izby a usadila sa na rozhádzanú posteľ, "Veľmi ma to mrzí. Viem, že si ho mala rada."
"Mami ja.." nebola som si istá. Možno bolo lepšie nechať rodičov v tom, že som bola do Tibora zaľúbená. Možno to bolo lepšie ako strašiť ich svojimi snami ale bola som v tej chvíli neschopná rozumného úsudku preto som sa nechala opantať pocitmi a vychrlila pravdu.
"Vedela som že sa to stane." Šepla som na začiatok.
"Ako to myslíš?"
"Snívalo sa mi o tej havárii."
Mama sa na mňa dívala s upokojujúcim pohľadom psychológa, "Miláčik, sú to len sny. Zhodou náhod sa mohlo stať, že sa ti tú noc snívalo o havárii autobusu, ale sny nemôžeme brať tak konkrétne, musíme sa zamerať na symboly..."
"Mami, ja som videla tvár toho vodiča, videla som presný čas, videla som aj ten kamión, videla som, ako sa Tibor pohádal s rodičmi..."
"Vanda, rozprávame sa o snoch."
"Videla som, že sa to stane." Trvala som na svojom.
Mama náhle vstala z postele, "Možno je toho na teba teraz priveľa." Ľútostivo sa na mňa zahľadela, "Prinesiem ti bylinkový čaj."
"Mami, mala som aj iné sny."
"Sny sú len predstavy v našom mozgu. Keď zaspávaš príliš premýšľaš a to sa ti premietne do sna."
"Ale ako je možné, že som vedela o toľkých detailoch."
"To si iba nahováraš, miláčik. Máš toho teraz v škole veľa. Presvedčím otca a víkend strávime ako rodina, na chate. Súhlasíš?"
Vediac, že moje argumenty sú chabé, prikývla som a sny som už s rodičmi neriešila.



* Stela *

Moje nočné chmury som hodila za hlavu s prvými slnečnými lúčmi a vediac, že pre svoju rodinu urobím čokoľvek, pobrala som sa do kuchyne aby som konečne otvorila tú hlúpu obálku a spečatila tak svoj osud.
"Dobré ráno." Pozdravil ma otec chlipkajúc kávu. Na sporáku sa pomaly varilo mlieko na puding.
"Dobré." Usmiala som sa a natiahla sa pre poštu odloženú na kuchynskej linke. Otcovi som podala noviny a ja som sa prehrabovala v kôpke bielych obálok. Okrem Gymnázia sv. Františka sa však na moje meno odvolávala aj iná škola. Netušiac o čo sa jedná, roztrhla som obálku a čítala text krasopisne napísaný trblietavo modrým atramentom. Obsahoval len veľmi stručné : Je nám potešením.... a prijímam Vás ... spolu s dátumom nástupu.
Ja som predsa nikde inde žiadosť neposielala! V pravom hornom rohu kancelárskeho papiera som z loga školy čítala Všeobecná Stredná Škola - Virgínia.
Možno to bolo znamenie, možno je toto osud.
*****


"Prepáčte, môžete mi to zopakovať?" vybehla som z kuchyne, bujará vrava za zatvorenými dverami trochu utíchla. Monotónny hlas na druhej strane opakoval ako keby niekto stlačil replay, "Volám ohľadom oznámenia o prijatí, ktoré vám malo byť dnes doručené. Moje meno je Tomáš Gallic a som poverený oznámiť vám všetky podrobnosti spojené s nástupom."
"Ach, vy voláte z Virgínie?" prerušila som ho. Nespýtala som sa, prečo škola vôbec nepočíta s možnosťou slobodne si vybrať budúce vzdelanie ani som sa nespýtala prečo mi zaslala oznámenie o prijatí, keď som nikdy neposiela žiadosť a nerobila žiadne skúšky.
Hlas pokračoval nevšímajúc si moju jednoduchú otázku, "Keďže informácie, ktoré vám chcem poskytnúť sú veľmi dôverné, musím trvať na osobnom stretnutí."
"To je trochu netradičný postup." Riekla som šokovane.
"V našich kruhoch je celkom bežný." Odvetil vyhýbavo, "Môžete mi predať vášho zákonného zástupcu?"
Otvárala som ústa bez toho, aby z nich vyšla čo len jedna slabika a naprázdno som šmátrala po kľučke. Bez vysvetlenia som podala telefón otcovi. Na jeho tvári sa časom rozhostil rovnaký nechápavý výraz. Keď zložil, povedal mi len, že zajtra budeme mať návštevu.
*****
Na druhý deň sme s otcom obaja rovnako netrpezliví a zmätení čakali na príchod Gallica. Otec sedel za kuchynským stolom s otvoreným notebookom a márne hľadal informácie o Virgínii.
"Ja som tam naozaj žiadnu prihlášku neposielala." Rozhodila som rukami prechádzajúc sa z jednej strany miestnosti na druhú.
Možno je to vtip a možno ....možno to je list od skutočnej školy, možno umeleckej, možno si všimli môj talent, možno sa predo mnou otvárajú dvere do sveta....možno do sveta v ktorom neuviaznem na jednom mieste, možno do sveta v ktorom bude môcť môj talent naďalej rásť.
Zakazovala som si takéto myšlienky, ale ony sa drali na povrch ako najčernejšia škvrna mojej duše. Nemohla som si predsa dovoliť byť taká sebecká, opustiť rodinu pre jeden nesplnený sen....
Ozval sa zvonček pri dverách a ja som vyskočila otvoriť.
"Dobrý deň." Vysoký prešedivený pán v čiernom obleku nečakal na pozvanie a prešiel rovno do obývačky, kde sa usadil na pohovku a na kancelársky stolík začal vykladať papiere z koženej aktovky.
"Včera som s vami telefonoval, volám sa Tomáš Gallic, tu je môj preukaz totožnosti, poverenie Národnej rady a zoznam kontaktov na ktoré sa môžete obrátiť v prípade, ak budete mať pochybnosti o mojej spôsobilosti alebo ak si spomeniete na niečo, čo by sme na tomto stretnutí neprebrali."
Otec starostlivo študoval papiere napriek tomu, že im pravdepodobne nerozumel, "Vašu školu sme nenašli na internetových stránkach." Podotkol nespúšťajúc z nich pohľad.
Gallic sa naširoko usmial, pohodlne sa usadil na pohovke a začal vyberať ďalšie papiere so slovami : "Prípad vašej dcéry nie je v dnešnej dobe až taký ojedinelý, v posledných dvadsiatich rokoch sme zaznamenali značný nárast jedincov s touto genetickou poruchou."
Moje srdce vynechalo niekoľko úderov kým som sa namáhavo nadýchla, otec gniavil papiere v rukách a Gallic ho zastavil so zdvihnutou rukou skôr, ako stihol niečo namietnuť.
"Je to veľmi špecifická zmena DNA pri ktorej sa u jedincov postupom času vyvinú určité schopnosti.."
"Moja Stela..." šepol otec, a Gallic súhlasne prikyvoval, "Patrí do tejto skupiny, zvyknú sa označovať ako Výnimoční."
Neschopná logického myslenia som sa zviezla na pohovku a hľadala vo svojom krátkom živote moment, kedy by sa prejavila nejaká genetická porucha.
"Stela je dobré dievča, nikdy som si nevšimol žiadnych neuveriteľných schopností. Odkiaľ beriete istotu, že moja dcéra trpí touto genetickou poruchou?" Argumentoval môj otec z ktorého rýchlo opadol prvotný šok.
"Vzorky DNA všetkých novonarodených detí sú zasielané do výskumného laboratória."
"Na to nemáte právo!" skríkol, ale Gallic ho prerušil tak ako predtým ," V prípade ochrany nášho štátu a jeho obyvateľov máme právo na patričné opatrenia."
"A Virgínia?" vzdychla som pomaly prichádzajúc ku zmyslom.
"Našou úlohou je zabezpečiť ochranu obyvateľstva. Aj zdanlivo neškodná schopnosť môže mať katastrofálne následky, preto sme vytvorili miesto, kde budete môcť rozvíjať a zdokonaľovať svoje schopnosti a nebudete tak nebezpečný pre svoje okolie. Na všetko dohliadnu profesionáli vo svojom obore, budete mať veľmi dobrých učiteľov."
"Virgínia je teda škola, kde tieto deti učíte ovládať svoje schopnosti?" uisťoval sa otec.
"Virgínia je len jedna z desiatok takýchto škôl."
"Ako je ďaleko? Budem môcť dochádzať?"
Gallic sa z chuti zasmial, "Vzdialenosť v tomto prípade nehrá úlohu. Po ukončení štvorročného štúdia a absolvovaní všetkých skúšok sa budete môcť vrátiť domov."
"Prepáčte, ja vám nerozumiem."Otec znovu podvedome gniavil papiere.
"Štyri roky?!" zrúkla som a nadskočila na pohovke.
"Je to stredná škola." Poznamenal s pretrvávajúcim úsmevom, "Pochopte, v záujme ochrany obyvateľstva musíme urobiť všetko čo je v našich silách."
Prudko som vstala, zhrnula všetky papiere na jednu kopu a snažila sa tak Galicovi naznačiť, že by mal odísť.
"Vážime si vašej starostlivosti," riekla som s predstieranou zdvorilosťou, "ale mám veľa povinností, nemôžem si dovoliť odísť na štyri roky a tak budem musieť vašu ponuku odmietnuť."
Gallic náhle zvážnel a uprene sa mi díval do očí, vytrvalo som mu pohľad oplácala, ale napokon som porazene sklonila hlavu.
"My si nerozumieme. Nie je to ponuka, je to nariadenie."
"Nemôžem odísť od rodiny!" nástojila som, v žilách mi tuhla krv, "Nikto mi nezaručí, že neskončia v detskom domove alebo bez strechy nad hlavou, niekto sa o ne musí postarať...."
"V záujme bezpečnosti musia tieto informácie zostať v najbližšej rodine ale s ohľadom na vaše mladučké sestry Národná rada vyslovene zakazuje akúkoľvek zmienku o vašich schopnostiach alebo o mieste vášho pobytu." Rozprával nevšímajúc si môj výstup, podal mi malý poznámkový papierik bledomodrej farby, " V stredu, Tridsiateho prvého augusta, budete čakať na autobusovom nástupišti číslo päť presne o štvrť na dve."
"Ale..." pokúsila som sa zopakovať, že nemôžem odísť od rodiny na taký dlhý čas, no zdvihnutá ruka ma zastavila, "Dôrazne vás upozorňujem, že ak budete klásť odpor voči nariadeniu Národnej rady, budete donútená násilím a výrazne si pobyt na Virgínii skomplikujete." Potom jeho pohľad trochu zmäkol, "Tu máte zopár materiálov, sú tam priložené aj fotografie, základné pravidlá ktoré treba počas štúdia dodržiavať, to vám zaručí bezpečnosť a bezproblémový návrat domov."
Chvíľu počkal, kým sa obsah jeho slov prekliesnil namáhavou cestou až do nášho mozgového centra. "Teraz ma prosím ospravedlňte. Ak budete mať ešte nejaké otázky, obráťte sa na ktorýkoľvek z kontaktov, rád vám odpoviem alebo si s vami dohodnem stretnutie."
Vysoký prešedivený pán v čiernom obleku zmizol práve tak rýchlo, ako sa objavil ale potom už nič nezostalo rovnaké.

* Vanda *

Mama si zložila okuliare, úhľadne položila kôpku papierov naspäť na stôl a trpezlivo čakala, kým Tomáš Gallic dorozpráva.
"Virgínia je teda jednou z desiatok škôl, kde tieto deti naučíme ovládať svoje schopnosti. Získala veľmi dobré hodnotenia, je jednou z najprestížnejších škôl s kvalifikovanými odborníkmi."
"Sme vedci." Mama priložila končeky prstov k sebe ako keď vysvetľovala novú látku na prednáškach, "Nikdy som nepočula o tom, že by tak drobná genetická mutácia mohla spôsobiť podobné zmeny. Vo Vandinom prípade sa mi zdá až absurdné pomyslieť, že za jej schopnosťou vidieť do budúcnosti je genetická mutácia."
"Potvrdili to oveľa kvalifikovanejší vedci ako ste vy." Namietol Gallic ľahostajne. Mame pri jeho slovách stuhli črty tváre, pery zovrela do jednej uzučkej línie. Rozhodla sa však mierne zmeniť tému, "Nepáči sa mi spôsob akým rozprávate o deťoch so schopnosťami alebo ako ste ich nazvali vy, o Výnimočných. Vo vašom slovách cítiť istú dávku pohŕdania a neúcty. Tieto deti nemôžu za svoje genetické poruchy a som presvedčená, že ani jedno z nich nechcelo cielene použiť svoje schopnosti na takzvaný útok. Moja dcéra bude vo vašom zariadení študovať štyri roky a ja chcem mať istotu, že sa nestane menejcennou alebo utláčanou pre svoju výnimočnosť."
"Madam," oslovil ju a kútikmi úst mu trhalo, "Ste vedci, nesúďte teda podľa pocitov ale podľa výsledkov."
Nenávidela som toho človeka, už len preto, že si dovolil takto uraziť moju mamu. Za celý čas som nepovedala vôbec nič, vedela som, že rodičia vyriešia celú situáciu sami. Mamu som ešte nikdy nevidela takú nahnevanú a zároveň odhodlanú.
Gallic pokračoval, "Ak bude vaša dcéra striktne dodržiavať základné pokyny, vieme jej zabezpečiť bezpečný pobyt na škole. Systém, ktorý vytvorila Národná rada funguje niekoľko storočí, nikdy sa nikto nesťažoval, nevyskytli sa žiadne väčšie komplikácie. Verte, že všetky opatrenia, ktoré sme zaviedli sú pre dobro nášho štátu, jeho obyvateľov, vašej rodiny a vašich blízkych ale predovšetkým sú zavedené pre dobro vašej dcéry a všetkých ostatných výnimočných detí." Následne mi podal bledomodrý poznámkový papierik s nápisom : Streda, 31.8. , nástupište 1, 14:10.
"Chcem vás ešte upozorniť, že ak sa v stredu, tridsiateho prvého augusta, nedostavíte a budete klásť odpor voči nariadeniu Národnej rady, budete donútená násilím a výrazne si pobyt na Virgínii a následný návrat domov skomplikujete." Ďalší papier podal mame, "Ak budete mať ešte nejaké otázky, obráťte sa na ktorýkoľvek z kontaktov, rád vám odpoviem alebo si s vami dohodnem stretnutie."

* Lýdia *

S nezáujmom som si prezrela hŕbku papierov, ktoré predo mnou rozprestrel na sklenú dosku stola, "Ak budete mať aj po našom stretnutí nejaké otázky pokojne sa obráťte na tu zmienené kontakty."
Starší pán so sivými vlasmi, ktorý sa mi vo dverách predstavil ako Gallic sa široko a neprirodzene usmieval. Usmieval sa rovnako ako Veronika, keď sa ku mne obrátila so slovami: "Nechceme len inú hru, ale aj iného učiteľa." Ešte pred pár hodinami som našívala posledné šedasté pierka na kostýmy a s úsmevom pozorovala zopár detí v rohu miestnosti, ktoré predvádzali improvizovaný tanec. Chytala ma nostalgia, bude mi chýbať ich zvonivý smiech. Okolo tej obálky a školy, ktorá ju zasla, sa točilo mnoho záhad ale v danej chvíľi sa mi nad nimi nechcelo premýšľať. Musela som sa premáhať, aby som sa vôbec spýtala, "Prečo mi vaša škola zaslala oznámenie o prijatí keď som sa na ňu nehlásila?"
"Nie je to moja škola. Som zamestnanec Národnej rady, mojou úlohou je vás psychicky pripraviť na štúdium."
Mirri o týchto deťoch často vravela ako o vtáčatkách a podľa mňa to bol skvelý námet na hru. Jedného dňa sme si do kruhu posadali na divadelné pódium, deťom som predostrela základný motív príbehu : zatúlané vtáčatká, a tie sa s nadšením aké možno vidieť len u detí pustili do tvorenia. Mali sme pred sebou ťažkú úlohu, predstavenie muselo ukazovať kvality každého herca, nemohlo byť dlhé a muselo byť originálne. Mala som za to, že sme splnili všetky body.
Energicky som zakrútila hlavou aby som zahnala spomienky, ktoré odvádzali moju pozornosť od reality, "Pokiaľ viem, svoj nástup do školy som ešte nepotvrdila." Ohradila som sa, možno až príliš hrubo, keď som si vybavila Gallicovu poslednú vetu. On sa však naďalej úlisne usmieval, "Nemáte na výber."
Prekrížila som ruky na prsiach a dívala sa naň tak trochu pobavene. V mojej mysli si zatiaľ Veronika rovnako prekrížila ruky, "Je to hra pre deti, je smiešna svojou jednoduchosťou, svojou detinskosťou." ozývalo sa mojou mysľou stále dookola.
"Nemôžeš hrať vždy hlavnú úlohu." Namietla som tušiac, že kameňom úrazu nie je hra samotná.
"Ale tu vôbec nejde o deti. Všetko majú pred sebou, oni sa chcú len baviť, chcú mávať dojatým mamičkám. Ja stojím na prahu svojej kariéry a ak nevkročím správne bude ma to prenasledovať po zvyšok života."
"Pokiaľ viem, na konzervatórium už si prijatá." Zaťala som ruky do pästí, ak si myslí, že kvôli nej budem meniť hru, tak to sa poriadne mýli.
Gallic si zrejme všimol, že moje myšlienky lietajú niekde inde a tak trochu zvýšil hlas, "Je to v záujme ochrany nášho štátu, jeho obyvateľov, a čo by vás mohlo zaujímať viacej, vašej rodiny a blízkych."
"Som pre svojich blízkych nebezpečná?" spýtala som sa netušiac ako blízko som pravde.
"Aj zdanlivo neškodná schopnosť môže mať katastrofálne následky, preto sme vytvorili miesto, kde budete môcť rozvíjať a zdokonaľovať svoje schopnosti a nebudete tak nebezpečná pre svoje okolie."
Nechápavo som privrela viečka, "Schopnosť?" zopakovala som slovo ktoré ma najväčšmi zaujalo.
"Špecifickou zmenou DNA sa u postihnutých jedincov postupom času vyvinú určité schopnosti."
"Čo je to za schopnosti?"
"Sú veľmi individuálne. Niektorí dokážu lietať, rozprávať sa s duchmi, pohybovať neživými predmetmi, môžu to byť aj proroci alebo cirkusanti. Predovšetkým ste však stále deti, často citovo nestále a tak si mnoho krát neuvedomujete zodpovednosť s ktorou musíte vaše schopnosti využívať. Stávajú sa prípady, kedy takéto deti nechtiac zabijú priateľa alebo spôsobia katastrofu v rodine." Gallicov hlas prerývala rozcítená Veronika: "Divadlo je môj život, som na jeho doskách od troch rokov, kto si ty, aby si mohla tvrdiť, že preháňam.
"A akú schopnosť mám ja?" obrátila som sa podráždene na Gallica.
"Na základe výsledkov z laboratória vaša DNA obsahuje túto mutáciu, zo vzoriek však nie je možné určiť akú máte schopnosť."
Neveriacky som ho sledovala ako na stôl vykladá stále ďalšie a ďalšie nezrozumiteľné papiere. Cítila som sa ako v zlom sne. Tento chlap v kvalitnom čiernom obleku tvrdil, že patrím medzi Výnimočných, že mám schopnosť, že som nebezpečná pre svojich blízkych a ja som sa na to nevedela sústrediť. Celé to musel byť nejaký hlúpy vtip, pretože ak som mala nejakú schopnosť, bolo ňou "vzdať sa takmer bez boja". Predviedla som ju pred niekoľkými hodinami.
"Deti nepotrebujú také veľké úlohy, aké si im dala v tejto smiešnej hre." argumentovala Veronika.
Hromadil sa vo mne hnev, hnev na ktorý nestačili už len zaťaté päste. Chcel sa drať na povrch, no musela som sa ovládať. "Akú hru by si si predstavovala? Môžeme to prediskutovať s deťmi a ..."
Pohotovo mi skočila do reči, "Žiadne diskusie nebudú. Obrátila som sa na riaditeľku a ona súhlasila."
"Súhlasila s čím? Akú hru teda chcete?" takmer som vrčala.
"Moja milá." Zahľadela sa na mňa s predstieranou láskavosťou, " Nechceme len inú hru, ale aj iného učiteľa."
Lenivo sa ku mne niesol význam jej slov a keď som ich vstrebala, náhle sa vo mne všetok hnev premenil na smútok.
"Pracovali sme na tej hre, vyrobila som kostýmy..."
"Už sa teším, ako si do životopisu napíšem vedenie divadelného krúžku."
Ako som ju sledovala s celou jej povýšenosťou a nezdravým sebavedomím, došlo mi, že tu naozaj nemám čo hľadať. Mirri tušila, že ma deti budú mať radi, že im vyberiem dobrú hru, nasmerujem ich, ale bola som nesprávnou osobou. Nemala som s divadlom takmer žiadne skúsenosti, netušila som, ako to chodí, netušila som, že hlavné hviezdy sa nemenia a že deti musia zostať iba komparzistami.
Pokorne som prikývla, "Máš pravdu. Ty budeš oveľa lepšou učiteľkou."
Na okamih Veronike spadla maska a zatvárila sa prekvapene, potom s úškrnom sledovala môj porazenecký odchod.
"Nie som Výnimočná." prerušila som Gallica uprostred monológu o študovaní na Virgínii.
"Ako som povedal, nemáte na výber. Je jedno čo všetko v tomto svete zanecháte nedorobené, mnohí pred vami museli a ešte mnohí po vás budú musieť urobiť to isté."
"Nechcem, aby došlo k nejakému omylu, aby som sa dostala niekam, kam nepatrím. Nie som Výnimočná, nemám žiadnu schopnosť. Som len hlúpe decko, ktoré nevie bojovať za svoje sny." Hľadela som priamo naňho a z očí mi planuli pomyselné plamene. Úplne prirodzene pokračoval tam, kde som ho prerušila a nakoniec mi podal malý štvorcový papierik na ktorom boli napísané dátum, čas a číslo nástupišťa.
"Dôrazne vás upozorňujem, že ak budete klásť odpor voči nariadeniu Národnej rady, budete donútená násilím a výrazne si pobyt na Virgínii skomplikujete."
Neschopná vydať hlásku som prikývla.
Rozlúčil sa so mnou so slovami: "Ak budete mať ešte nejaké otázky, obráťte sa na ktorýkoľvek z kontaktov, rád vám odpoviem alebo si s vami dohodnem stretnutie."
A mne ešte dlho po jeho odchode nedochádzalo, čo sa to v mojom živote udialo a kým som sa tým okamihom vlastne stala.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nikki Allen Nikki Allen | Web | 3. srpna 2016 v 22:55 | Reagovat

Krásně píšeš :)

2 Iva* Iva* | Web | 4. srpna 2016 v 14:55 | Reagovat

[1]: Ďakujem za prečítanie:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama