3.Kapitola

11. srpna 2016 v 19:14 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá

"Dať celé detstvo do uzlíka,
zbaliť všetko, čo má cenu,
obzrieť sa, zasmiať a či vzlykať
na ceste k diaľkam, k neznámemu?
Zdenka Laciková
(Koreň v rodnej zemi)


* Lýdia *

Zakaždým keď som otvárala novú knihu, moje srdce nedočkavosťou preskakovalo údery. Už ako malá som cítila, že sa mi knihy prihovárajú, počula som ich šepot, vzrušenie, rovnakú nedočkavosť, aká vrela vo mne. Mali schopnosť vpíjať do seba duše ľudí, ktorí v nich listovali, prezrádzali mi, ktoré strany zmáčali slzami, nad ktorými vetami sa uškrnuli, ktoré pasáže ich hlboko zasiahli. Na ich nežných stránkach bolo stále cítiť dotyky ich rúk, ťažký parfum, tabak, kokosový krém, čajové bylinky alebo vôňa levanduľových sviečok a horúcej čokolády... tú som zväčša zanechávala ja.


Usilovala som sa stratiť v tieni, ktoré vrhali vysoké preplnené police na ponurú knižnicu. Myslieť bolo odrazu také únavné. Chcela som len blúdiť v nesúvislom šepotaní kníh odrazu tak podobnému šepotu morských vĺn. Predstavovala som si, že ma tie vlny unášajú preč...
"Aha, tak tu si! Pomôžeš mi s tými novými knihami?" Spoza rohu na mňa vykukla mamina vysmiata tvár odsypaná kučerami havraních vlasov. Niesla jednu papierovú škatuľu a ďalšie tri čakali pri dverách.
"Nové?" zazubila som sa. Boli to zväčša zabudnuté knihy na povalách rodinných domov o ktorých nikto nemal tušenie až kým sa pri prestavbe alebo sťahovaní nenašli. Nepotrebné, odhodené, zabudnuté, chvíľami sa knižnica menila na útulok.
"Prečo sa schovávaš v knižnici?" spýtala sa ma mama listujúc v jednej z kníh. V rýchlosti prebehla po jej väzbe kontrolujúc drobné škrabance.
"Nemám z toho zajtrajška dobrý pocit." priznala som tichšie ako vánok. Mama ma sledovala a hlasom psychológa spustila, "Chápem ako sa cítiš, toľko rokov, tak ďaleko od domova, od priateľov, no život je zmena, musíme ísť vpred."
"Mami, ja sa nebojím tej diaľky..." prisunula som k nám ďalšiu škatuľu, väčšiu ako tie ostatné, "Teda, nie je to to hlavné, z čoho mám strach." Zamotával sa mi jazyk. Mama spýtavo nadvihla obočie.
"Nemám pocit...necítim sa ako výnimočná Nemám žiadne schopnosti, nevidím dôvod, prečo by som mala ísť na tú školu. Chcem, áno, chcem byť výnimočná. Toľko krát som si to predstavovala, ale nie som, aspoň nie tak, ako by som chcela, ako by to chcela tá škola." Jachtala som a nervózne si okolo prstov obkrúcala pramienky vlasov, "Nepatrím k nim, nechcem byť niekde kde nepatrím."
Mama sa prestala prehrabovať medzi knihami a dívala sa na mňa tak vrúcne až sa jej leskli oči, "Moja milá," chrbtom ruky mi hladila líce, "Ani netušíš aká si výnimočná."
"Snáď máš pravdu." Prikývla som, ale moje zúfalstvo sa ešte väčšmi prehĺbilo.
Mama sa vrátila ku knihám a prehodila len tak mimochodom, "Mirri je stále nahnevaná?"
Sťažka som si vzdychla. Mirri nespadala do mojej najbližšej rodiny a tak som jej o svojej novej škole nemohla vyrozprávať, nemohla som sa jej zdôveriť s pochybnosťami o mojej výnimočnosti, nevedela som jej vysvetliť, prečo sa zajtra neukážem na benefičnom koncerte na ktorom sme pracovali celé leto. Pridalo sa k tomu aj to, že som Veronike prenechala vedenie divadelného krúžku. Sľubovali sme si, že naše priateľstvo sa nerozpadne keď s rozídeme každá do inej školy, no všetko k tomu smerovalo a Mirri sa zdalo, akoby som to celé chcela urýchliť.
"Áno." Odvetila som stručne.
"Mrzí ma ten koncert."
Radšej som sa tiež začala venovať knihám. Ruky sa mi chveli od potlačovaných emócií.
"Lýdia," oslovila ma mama láskyplne, "Bude to v poriadku. Všetky pochybnosti z teba opadnú ako náhle vstúpiš do školy, je ti to súdené, nepochybuj o tom."

* Laura *

Antair sa nachádzalo v pevnom objatí horských lesov, cez jeho neúrodnú pôdu si razila cestu Kryštálová rieka, ktorá plynula okolo mestských hradieb, zvlažovala záhrady niekoľkých dreveníc a napokon na okraji mesta prúdila z útesu a vytvorila vodopád. Život tu bol jednouchý až rutinný, ľudia prostý a úprimný. Slnečné lúče prechádzali cez sito ihličnatých stromov na skromné políčka len v podobe drobných fliačikov. Poznala som každú uličku, každý kút, príbeh každého stromu, každej drevenice, bolo to moje rodné mesto a nikde na svete som nebola radšej, no mala som priveľmi dobrodružného ducha. Rutinný život ma omrzel už ako malé dievčatko a tak som za chladných hviezdnatých nocí hľadala nové svety za mestskými hradbami, neskôr za hranicami našich lesov aj susedných miest. Nikdy som však nemala možnosť dostať sa tak ďaleko ako mi sľubovalo prijatie na Virgíniu.
Postupovala som po vyšliapanej cestičke do susedného mesta a pohľadom hltala známe vrcholce hôr. V mysli som sa stále lúčila s rodičmi, s mamou, ktorá vreckovkou skrývala slzy a s otcom, ktorý na mňa hľadel s neskrývanou hrdosťou, "Moja malá cestovateľka, ty sa vo svete určite nestratíš."
Zorničkami rozšírenými vzrušením som svet okolo seba vnímala intenzívnejšie. Vôňa koláčov od pouličných predavačov bola lahodnejšia, farba kvetov lemujúcich cestu na vlakové nástupište sýtejšia, rozhovory okoloidúcich utíchli aby som mohla počuť svoje bláznivo tlčúce srdce plné očakávaní.
Na chrbte som mala len poloprázdny plátenný batoh, naproti ostatným cestujúcim, ktorý napĺňali halu dláždenú drahým mramorom topiac sa v záplave vlastnej batožiny. Okolo mňa občas preletela vysoká kopa kožených kufrov a bolo nesmierne náročné aj pre moje zmysly rozoznať za ňou útle ľudské postavičky.
Pristúpila som k okienku za ktorým sedela upravená staršia dáma zjavne v úplne opačnej nálade ako ja. Prehrabovala som sa v malom batôžku kým som objavila mešec s mincami. Ako som sa napriamila podávajúc pokladníčke drobné, halou otriasol výbuch. Explózia sa od kamenných stien niekoľkonásobne ozývala a ovzduším sa začal šíriť prach. Nezdal sa obyčajným, plával okolo nosných stĺpov, do ľudí nevrážal, prebehoval medzi nimi, rútil sa vpred závratnou rýchlosťou, uskočila som nabok, aj keď to nebolo nutné, za nejakým cieľom. Schmatla som lístok, ktorý pokladníčke stuhol v ruke a rozbehla som sa na nástupište. Neuvedomovala som si, čo sa vlastne deje, až kým sa z prašného mraku nezačali formovať ľuďom podobné bytosti. Ich telá tvoril prach, neustále pulzoval v určitom rytme ale nie natoľko, aby porušil symetriu tela. Bytostiam vyformoval mohutné svalnaté ramená v ktorých zvierali ťažké kamene. Hádzali ich do okien a sklených dverí, zasypávali nimi náhodných okoloidúcich. Z haly sa ozývali ďalšie výbuchy, nechápala som, odkiaľ sa berú. Schodište na nástupište sa mi následkom otrasov rúcalo pred očami. Moja myseľ ma zúfalo vyzývala k pohybu, no moje telo stuhlo. Nechcela som sa vrátiť do haly ale bola som ešte väčšmi vystrašená z toho, čo ma môže čakať na nástupišti.
Záhadná bytosť mi zatarasila cestu, vo vzduchu pohybovala prašnými dlaňami akoby tancovala a okolo mňa razom vybuchlo tornádo. Inštinktívne mi ruky vystrelili k tvári a v tej búrke som si uvedomila, že to nie je prach ale piesok. Mala som ho plné vnútro. Rozhodila som rukami a zem sa znovu zachvela, tento krát na môj povel. Dláždenie popraskalo a z trhlín vyrašili drobné rastlinky, rýchlo rástli do výšky a svojimi rozkonárenými stonkami sa zaháňali na pieskové bytosti. Neublížili im, len na chvíľu narušili ich sústredenie a s ňou aj intenzitu víru. Vybehla som po zvyškoch schodiska pridŕžajúc sa pevných častí rastlín, pod mojimi nohami sa rúcali aj jeho posedné základy. Neobzerala som sa, vír piesku preletel popri mne, strhol zo sebou plechový prístrešok a náhle ho pustil. Pricapila som sa ku stene a padla na kolená. Plech sa v kotrmelcoch valil dlhým nástupišťom, napokon spôsobil viac paniky ako škody. Ozveny ďalších výbuchov prehlušili výkriky a na nástupište začal pršať piesok v zlatých prúdoch a zostával visieť v povetrí ako nepriestrelný roj včiel. Pomedzi víchor sa šírilo sotva počuteľné pískanie sprievodcu. Bola to moja šanca. Nohy sa mi pri behu zabárali do piesku, ktorý sa hromadil na dláždenom chodníku. Vyskočila som do vlaku a rýchlo za sebou zabuchla dvere. Namáhavo som dychčala zvierajúc kľučku od dverí a vykašlávajúc piesok. Zúfalo som poháňala vlak aby sa pohol vpred, za oknom som zatiaľ sledovala ľudí, ktorý sa márne pokúšali uniknúť a keď sme konečne minuli stanicu, zostalo vo mne zahanbenie. Nemala som tak zbabelo utiecť.

* Stela *

Zmiešané pocity vo mne pretrvávali naďalej. Bol to nový osud, nový smer ale znamenalo to zanechať všetko za sebou. Hádzala som veci do roztvoreného kufru na posteli. Ako sa má človek zabaliť na štvorročný výlet? Rozmyslela som si to a všetko zbalené som znovu vyhádzala. Koberec zmizol pod vrstvou rôzneho oblečenia, pleťových krémov a kníh. Do zívajúcej prázdnoty som položila jeden fotoalbum a s pocitom, že na zajtra som dokonale pripravená som zišla dole do kuchyne. Otec aj sestry stále sedeli za stolom a sledovali ako Sabínka červenou pastelkou kreslí na drevenú dosku stola kvety, jeden vedľa druhého takže na ňom čoskoro vykvitli čipkované ornamenty.
Ako som ich pozorovala stojac medzi dverami, uvedomila som si, že takto to už bude navždy. Budú sedávať za týmto krásnym stolom, spoločne jedávať, deliť sa o dobré aj zlé zážitky a ďakovať za ne presne tak, ako som ich to naučila. Život tu pôjde ďalej, budú rásť, prežívať svoje prvé lásky, prvé rany dospelého sveta a zvládnu to aj bezo mňa.
Pred dvoma týždňami sme sa s otcom dohodli, ako im oznámiť môj odchod. Najjednoduchším riešením by bolo povedať, že odchádzam na vzdialenú umeleckú školu, no to som s rozhorčením zamietla. Nechcela som aby to vyzeralo, že svoju rodinu opúšťam dobrovoľne. A potom, z obyčajnej školy sa dá vrátiť domov, cez víkendy alebo na sviatky. Zvlhli mi oči pri predstave ako oslavujú narodeniny bezo mňa, ako bezo mňa zdobia vianočné perníky, spievajú koledy, maľujú kraslice, hrajú sa s bábikami, chodia do školy a do parku, bežia po zelenej tráve, trhajú kvety a pletú z nich vence. Všetky tieto samozrejmosti mi náhle prišli zázračné a ja som si ich v mysli pritískala tak pevne, až sa mi po lícach kotúľali krokodílie slzy.
Sestrám som veľmi opatrne vysvetľovala, že odchádzam do nemocnice kvôli podozreniu na akúsi dedičnú chorobu. Vlastne mi ten nápad vnukol Gallic. O schopnostiach, ktoré boli rovnako zázračné ako detské úsmevy v mojich spomienkach rozprával s opovrhnutím ako o odpornej chorobe.
Na všetky otázky mojich mladučkých sestier som mohla odpovedať neurčito alebo len nevinne pokrčiť plecami. Tvárila som sa, že podrobnosti nepoznám a pritom ich ubezpečovala , že to nebude nič vážne ale lekári majú nachystanú celú haldu testov a vyšetrení, ktorým sa musím podrobiť.
Teraz som tu stála nepozorovane, cítiac sa ako umelec, ktorý musí predať svoje dielo.
Napriek vedomiu, že neodchádzam dobrovoľne, upierali na mňa pri rozlúčke pohľady plné výčitiek. Neplakala však ani jedna pretože horkú pachuť odchodu milovanej osoby už poznali a tá ich zocelila natoľko, aby sa podali prúdu a zmenám, ktoré život prináša, lebo on sám je zmena. Napokon som nemusela odchádzať s obavami o ich zázemie ale s ľútosťou nad tým, aké ponaučenie si z tohto príbehu vezmú : Každý, koho milujeme, nás raz opustí.

* Lýdia *

Prázdna ako vykradnutá šperkovnica som kráčala smerom k nástupišťu číslo päť, roztopašný vietor sa mi pohrával s vlasmi a ja som bola rada za to, že mi ich vháňa do tváre a zakrýva moje chvejúce sa pery a lesklé oči v ktorých sa zrkadlí strach. Zatiaľ čo jedna moja ruka drvila plastový úchyt kufríka, v druhej som zvierala tenkú knihu v tmavočervenej koženej väzbe ktorá medzi svojimi stránkami ukrývala obálku s pozvánkou do školy a oznámením o prijatí. Až keď som sa zastavila pri informačnej tabuľke všimla som si dievčinu sediacu na lavičke pod ňou. Prinútila som sa zdvihnúť hlavu, vlasy sa mi bláznivo rozlietali na strany ako zvíjajúce sa hady, a s prekvapením som sledovala krásnu plavovlásku predo mnou. Mala trochu zasnený výraz akoby som ju vytrhla z hlbokých myšlienok no môj pozdrav opätovala so širokým úsmevom.
"Ja som Stela." Uprela na mňa svoje svietivo modré oči , "Aj ty ideš na Virgíniu?"
"Virgínia! Jasné!" zasmiala som sa nasilu a na dôkaz vytiahla z knihy známu obálku, v teplých slnečných lúčoch sa logo školy modrasto trblietalo. Zdalo sa mi neuveriteľné, že sme sa stretli dve Výnimočné v jednom meste. Nenápadne som si prezerala jej prenádhernú tvár so špicatým nosom a bez jedinej vyrážky, jej útlu postavu a dlhé rovné vlasy čiastočne kryté zeleným klobúkom. Nemohla som ju zaradiť do zoznamu známych tvárí a to ma udivovalo ešte väčšmi.
"To je úžasné, že sme obe z toho istého mesta!" zvolala nadšene akoby mi čítala myšlienky, "Možno skončíme aj na tej istej izbe." Veselo džavotala ďalej aj keď sa už po príjazdovej ceste vliekol autobus. Mierne doškrtaný čierny lak dokazoval, že už má nejednu cestu za sebou. Vodič nám oduševnene mával na pozdrav a Stela sa zvonivo rozosmiala. Bol to starší pán s rednúcimi striebristými vlasmi, dvojitou bradou a večne sa usmievajúcimi očami. Oblečené mal bledomodré rifle a rozťahané čierne tričko s obrázkom skupiny Green Day. Nakláňal sa k žene, ktorá od nás vyberala prijatia a pozvánky a niečo jej nadšene šepotal. Autobus nebol obsadený ani len z polovice, sadli sme si na prvé voľné miesto a Stela sa hneď pustila do živej konverzácie o kvalite kozmetických výrobkov rôznych predajní s opálenou rusovláskou o sedadlo pred nami. S nezáujmom som sa odvrátila a sledovala dôverne známe kostolíky, domce, záhrady a parky miest, ktorými sme prechádzali. Dostatok voľných miest sa rýchlo vysvetlil, keď sme zhruba v polhodinových intervaloch zastavovali aby mohli iní nastúpiť. Prechádzala som po nových tvárach s neskrývaným údivom. Hromadili sa vo mne napätie a strach z neznámeho zatiaľ čo väčšina spolužiakov sa tvárila akoby bola na triednom výlete. Stela sa napokon presunula do výrečnejšej časti autobusu a ja som len naďalej zvierala v rukách knihu tak neznámu ako daný okamih.

Před deseti lety jsme potkali spasitele našich světú - zjistili jsme, že jsou v nás samých. Pro všechny, kdo jste mne dříve znali, jsem byl jen osamělá duše s hlavou plnou směrú a výšek skrytých pod maskou slov. Měli jste pravdu. *

Prečítala som prvý odstavec a mierne sa usmiala. Nie, nebola neznáma. Znovu som ju zavrela a skúmala symbol nekonečna a tri malé hviezdy vyryté do koženej obálky. Doma na nočnom stolíku pod kopou iných kníh ležala aj táto len v inom šate, šate ktorý bol nasiaknutý mojou osobnosťou, vôňou čokolády a sviečok. Kniha, ktorú som zvierala v rukách bola čistá a nová, akoby čakala na mňa. Pri tej myšlienke som podvedome pokrútila hlavou a začala sa sústrediť na cestu. Aké ľahké by bolo zablúdiť medzi riadkami, ponoriť sa do iného príbehu, lenže toto bol môj príbeh. Autobus, ktorý sa potĺkal bočnými cestičkami a zvážal výnimočné deti. Keď som sa obzrela za seba, všimla som si, ako sa počet voľných sedadiel znížil. Dodávala som si nádej, že sa už snáď blížime k cieľu.
"Vitaj na palube." privítala žena ďalšieho cestujúceho, ktorý si nenútene sadol na vedľa mňa. Hľadela som naň šokovane a zároveň trochu závistlivo. Na rozdiel od ostatných prítomných jeho vnútorný pokoj nebol len divadielkom na oko. Zato môj strach už pravdepodobne nebol len vnútorným rozpoložením ale i vonkajším prejavom. Chlapec sa zastavil uprostred nasádzania slúchadiel, "Si v poriadku?" šepol mi.
Prikývla som so stiahnutým hrdlom a zadívala sa na scenériu za oknom. Výhľad mi zakrývala hustá hmla. Zostúpili sme po hrboľatej ceste a navôkol sa rozprestierali mohutné kmene stromov. Autobus natesno kľučkoval pomedzi ne po už vyjazdených trasách. Kŕčovito som zovrela jednou rukou úchyt na sedadle druhou väzbu knihy, ktorú som si pritisla na hrudník. Atmosféra zhustla a vrava sa začínala pomaly vytrácať. Už sa nedalo nijako uniknúť prítomnosti. Poškuľovala som po chlapcovi vedľa, pokojne počúval hudbu, viečka mal privreté akoby driemal ale chvíľami som zachytila jeho spýtavý pohľad. Zhlboka som sa nadýchla, v hrdle mi zvláštne zahrkotalo, musela som niekoľko krát zažmurkať aby som zastavila slzy.
"Ak zovrieš tú knihu ešte pevnejšie zostanú ti po nej len pomačkané stránky." Začula som chlapcov hlas. Nasilu som sa usmiala a nepatrne uvoľnila prsty.
"Som Max." predstavil sa mi a natiahol ku mne ruku. S úškrnom na perách som mu ňou otriasla so slovami: "Lýdia."
Chrbtom voľnej ruky som si utrela vlhké oči, "Vieš, nemusíš sa so mnou rozprávať."
"Viem, ale vyzeráš, že by ti to prospelo."
"Nemám rada kecy o ničom." Odvrkla som so zaťatými päsťami no Max sa nenechal odbiť, "Tak budeme rozprávať o niečom dôležitom."
Usmiala som sa, tento krát nenútene. Musela som vyzerať naozaj zúfalo, keď sa ma tak veľmi snažil rozveseliť.
"Máš rada knihy, to je zaujímavý stret záujmov." rozprával vážne no v očiach mu žiarili iskričky. Preletel prvú stranu z mojej knihy, pozrel na mňa a zrazu tie svetielka zmizli, "Keď máš z tejto cesty taký stres, prečo sa jednoducho nestratíš v knihe?"
"Tak ako sa ty strácaš v hudbe?" spýtala som sa na oplátku, nenechala som ho však odpovedať, "Pretože práve prežívam vlastný príbeh. Ak sa stratím v cudzom, bojím sa toho momentu, keď ma z neho vytrhnú a ja sa ocitnem na neznámom mieste netušiac, ako som sa tam dostala a kade mám utekať do bezpečia."
Max na mňa hodnú chvíľu uprene hľadel a potom mu pery vystrelili do širokého úsmevu, "Ja sa v hudbe nestrácam." Zložil si slúchadlá a opatrne mi ich nasadil, "Ona sa stráca vo mne."
Ešte nezapol zvuk takže som počul každé jeho slovo. "Ak budeš vnímať iba hudbu, stratíš sa v nej, ale ak budeš vnímať svet s hudbou, pochopíš, že všetko má svoj zmysel. Neexistuje nič, z čoho by si musela mať strach."
Môj svet zaplavila hudba nežná ako šepot mora v mušliach. Viedla ma pomedzi tie obrovské lesné stromy a ja som si predstavovala, že dovidím až na ich vrcholce, že sú to prastaré javory, ktorých listy z výšky nad zemou tkajú červeno-zlatisté koberce. Autobus náhle vyšiel z pochmúrneho lesa, melódia sa na stupnici usadila o niečo vyššie a zo slúchadiel zazneli bubny v presnom súlade s údermi môjho vzrušeného srdca. Nad nami sa skvelo bezoblačné nebo a okrem úzkej cesty, ktorú ohraničovali šedasté zvodidlá sa vôkol nás rozprestieralo len more. V jeho trblietavých vlnách sa odrážal jasnočervený západ slnka. Za zvuku anjelských árií sa za obzorom črtali sťažne a plachty prístavných lodí. Smerovali sme k pobrežiu akéhosi Ostrova. Široko - ďaleko viedla k nemu iba jediná cesta, tá naša. Niektorí cestujúci sa v úžase úplne nalepili na okenné sklá. Neznáma spoločníčka nášho šoféra čosi vravela do mikrofónu a keďže so sedela dostatočne blízko nej, videla som ako ma pohľadom škrtí so šnúrou od slúchadiel. Namrzene som si ich zložila.
"Volám sa Renáta Machálková a budem vašou triednou profesorkou." na tvári sa jej razom usadil čudesný úškrn, "Smerujeme na Ostrov na ktorom už mnoho ľudí a tvorov našlo útočisko pred konzervatívnym myslením obyčajných. Veci neboli vždy také jednoduché ako teraz a štúdium na Ostrove nebolo samozrejmosťou. Vážte si príležitosti aká sa vám dostala a vážte si toho, že dnes môžete študovať bez ohrozenia života a s prísľubom návratu domov."
Autobus spomalil a zamieril k akejsi colnici, kde zastavil. Niekoľko uniformovaných mužov sa cez úzke dvere nasúkalo dnu. Srdce sa mi na dlhú sekundu zastavilo, rozstrasené ruky som si priložila ku horúcej pokožke čela. Bolo mi zvláštne mdlo, cítila som Maxove jemné drgnutie a z knihy vytiahla rozhodnutie o prijatí a v peňaženke dolovala občiansky preukaz. Tak rýchlo ako vpochodovali do autobusu, sa aj vyparili.
"Ach, tá Národná rada." vzdychla Machálková ako ospravedlnenie, "Vítam vás na Ostrove. Nachádzate sa v prístavnom meste Ganymn, ktoré je tiež hlavným mestom. Urobíme si menšiu prestávku a potom budeme pokračovať."
Prístav tvorilo nespočetné množstvo drevených mól pri ktorých bola odstavená celé prehliadka výletných lodí, motorových člnov aj jednoduchých pltí.
Nechápavo som hľadela na veľkú drôtenú bránu cez ktorú sme prechádzali na ostrov s veľkým "O". Tabuľka s červeným nápisom nás vystríhala, že je pod elektrickým prúdom a rovnako aj pobrežie, lemované ostnatým drôtom vo výške, že by som mohla natiahnuť ruku nad hlavu a aj tak by som nedočiahla. S niekoľkometrovými odstupmi ďalšie tabuľky informovali, že sa nachádzame na hraniciach Ostrova. Prešli sme povedľa vojakov, ktorí nám venovali iba krátky pohŕdavý pohľad.
Nečakane sa mi srdce opäť rozbúšilo rýchlo ako trepot kolibrích krídel. V hlave mi hučali spenené vlny mora a hlasy, známe aj neznáme, ktoré sa v ňom strácali. Sťažka som dýchala v márnej snahe udržať tempo s divokým búšením v mojej hrudi. Podlomili sa mi kolená, medzi prstami som cítila rozhorúčený piesok. Na šiji som cítila dotyk, keď mi telom prestala prechádzať nezadržiteľná triaška, zdvihla som hlavu. Ešte stále trochu omámená som sledovala ako sa nado mnou skláňa Machálková a Max.
"Som v poriadku. Som v poriadku. Som..." odrapkávala som pre vystrašených spolužiakov.
"Lýdia!" triasla so mnou Stela, ktorú som si najskôr vôbec nevšimla. Kŕčovito som si zovrela brucho, "Môžem dostať vodu?"
"Iste!" vyhŕkla, Zdrapila ma za plece a zamierila so mnou k prístavným obchodíkom. Zatiaľ čo som dychtivo hltala vodu, nespúšťala zo mňa zrak. Zdala sa mi iná ako v autobuse, iná ako keď sme sa spoznali. "Lýdia." Teraz ma zdrapila za obe plecia, "Si jediná kto to tu berie vážne, určite ma pochopíš." Jej zovretie mi mliaždilo kosti, "Čo sa deje?" spýtala som sa cítiac, že bolesť hlavy trochu ustúpila.
"Musíme zmiznúť!"
Znovu som sa zadívala na prístav strážený vojakmi, stovky lodí a z Machálkovej som preniesla pohľad na Steline uslzené oči a beznádejný výraz v tvári. Musela sa cítiť horšie ako ja, "Stela...?"
Nestihla som namietnuť, ešte stále trochu malátnu ma tiahla za sebou keď sa rozbehla po drevenom móle. Na jeho konci bola pristavená prázdna loď zrejme pripravená na spiatočnú cestu. Pustila ma a začala sa prehrabovať v malej kabelke, vytiahla telefón a skúšala vytočiť nejaké číslo, "Nie je tu žiadny signál!" stihla mi oznámiť predtým, než sa ozval zvuk praskajúcej statickej elektriny a jej telo odhodilo o pár metrov dozadu.
Na drevené dosky dopadla prekvapujúco jemne, no z hrdla jej vyrazil priškrtený výkrik a v očiach mala okrem sĺz aj omračujúci strach. Bola by som okamžite priskočila k nej a pokúsila sa ju upokojiť, skúmavo som sa však zahľadela na miesto odkiaľ vyrazila elektrina a bránila tak k prístupu do mora. Vystrela som ruky pred seba a dotkla sa tej zdanlivo neviditeľnej steny. Rozžiarila sa do fialova a odhalila svoje ohromujúce rozmery. Čakala som bodavo ostrú bolesť, no pokožkou mi prechádzalo iba nepríjemné mravenčenie, dokonca ani inštinkt stiahnuť rýchlo dlaň sa nedostavil.
"Zbláznila si sa?!" surovo ma odstrčila Machálková a lámanie kostí, ktoré započala Stela, je dokončené.
Za badateľného ticha, ktoré náhle nastalo, som vykročila späť k pobrežiu. Stela prepletala nohy povedľa Machálkovej a držala si od nej viditeľný odstup. Rovnako ako aj všetci ostatní študenti.
"Teraz vás prosím, aby ste disciplinovane nastúpili do autobusu." pokynula nám. Nijako sa pri nás nepozastavila, nekárala nás ani len pohľadom. Stela vedľa mňa sa mlčky pohrávala s lemom tmavozelených šiat. Ja som si uvedomila, že nemám v rukách knihu, keď sa vedľa nás objavil Max a žiadal ako výkupné za ňu svoje slúchadlá a Mp3 prehrávač, spadol mi kameň zo srdca.
"Tá kniha je pre teba zrejme veľmi dôležitá." Poznamenala Stela.
"Áno, je...teda myslím, že by mohla byť určená iba pre mňa." Usmiala som sa a pohladila koženú väzbu. Max sa široko usmieval, Stela sa tvárila neprítomne, ani jeden sa ma nespýtal, čo to znamená.
Trmácali sme sa autobusom rôznymi prašnými alebo štrkovými cestičkami vyše dvoch hodín. Obloha nad našimi hlavami bola takmer čierna a za oknami sa odrážali zväčša iba naše bledé tváre. Napokon sme sa vydali na cestu zvažujúcu sa do kopca smerom k hradnej stavbe, ktorú osvetľovali matné svetielka pouličných lámp.


* úryvok z knihy : Jediný, Richard Bach


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama