5.Kapitola

14. září 2016 v 11:09 | Iva* |  kapitoly - kniha prvá
Keď v takej chvíli písať smiem,
Chcem zradiť všetko utajené,
Odostrieť svetlo z temných tiem,
Vymazať v sebe staré tiene.
...
Kto skúsil písať, vie, že bolí,
Skutočnosť, ktorú odhalí,
Sypem si do rán čistej soli
A hoja sa mi pomaly.
Zdenka Laciková
(Rátanie splnov)


*Vanda*

Učebňa bola plná vzrušene si šepkajúcich študentov, no aj tak to vyzeralo, že na tejto hodine nie je nikto duchom prítomný. Lýdia si neskrývane čítala a s pôžitkom prevracala stránky, moja druhá spolubývajúca v zrkadielku sledovala odrazy chlapčenských tvári, s rumencom na tvári sa zosunula na stoličke, Max túžobne vyhliadal z okna zatiaľ čo chrapot jeho namysleného kamaráta občas vyplnil ticho v miestnosti, tmavovlasý chlapec predo mnou kreslil na ošúchanú drevenú dosku lavice karikatúry a Machálková sa na chvíľu odmlčala aby na projektore preklikala zopár fotografií. Snažila som sa zapísať každú dôležitú myšlienku z úst našej učiteľky, no zakaždým, keď som zdvihla zrak od poznámok a pohliadla na jej štíhlu siluetu v splývavých čiernych šatách pero zostalo visieť vo vzduchu. V autobuse nás privítala nevýrazná žena v sivom kostýme, tá zmena mi vyrazila dych.


"Počas štúdia sa môžete stretnúť s hocičím. Zapamätajte si však, že všetky magické bytosti sú si rovnocenné bez ohľadu na inteligenciu, schopnosti či výzor." Pohodila dlhými ebenovými vlasmi, bol to úplne iný človek, vyžarovalo z nej niečo tak krásne tajomné a temné, niečo tak magické, že som to nestačila opísať. Krvavé pery sa jej rozvinuli do širokého úsmevu: "Nemyslite si, že vás tu budeme držať ako vo väzení. Určite ste si povšimli malebnej dedinky neďaleko našej školy. Autobusy tam chodia každý deň a vy máte jedinečnú príležitosť oboznámiť sa so zvykmi a tradíciami Ostrova oveľa dôvernejšie než to kedy budeme môcť zrealizovať na hodinách."
Pochopila som, prečo jej nezáujem študentov spred niekoľkých minút nevadil, vedela ako pritiahnuť ich pozornosť. V tejto chvíli sa na ňu upierali všetky tváre v miestnosti.
Jej černasté oči zdobené trblietavou modrou linkou sa mi však náhle rozplynuli v sýtočervených plamenných jazykoch. Pod ich vplyvom padali drevené konštrukcie plátenných stanov, slamených prístreškov aj kmene mladých stromov. Štipľavý dym stúpal vysoko nad koruny najvyšších stromov prímorského lesa.
Bola som späť v učebni a spolužiaci si opäť s nezáujmom prezerali premietané fotografie. Za zatiahnutými závesmi žiarilo popoludňajšie slnko, zazdalo sa mi, že ich neosvetľuje, ale spaľuje. Nasilu som odtrhla pohľad od okna a priložila pero k poznámkovému bloku. Pred očami mi zažiarila bronzová hviezdica. Bol to prívesok. Mohutný muž so šialeným úsmevom sa s ním chvíľu pohrával, sledoval ako sa v ňom odráža oheň a trosky osady. Napokon ho odhodil do kôpky popola, ktorý nahradil listnatý koberec a rázne sa zahnal mečom sfarbeným krvou nevinných elfov. Vykríkla som akoby som to bola ja, koho chcel dostať.
Výjav rýchlo mizol, učiteľka ma chápavo sledovala a prikývla na nevyslovenú otázku. Náhlivo som si zbalila veci a vyrútila sa z učebne.
Vonkajšie svetlo ma na chvíľu oslepilo. Sadla som si na okraj mramorovej fontány pred školskou budovou a ruky nechala ponorené v jej zurčiacej vode. Ešte nikdy ma sny nezastihli v prúde dní. Boli to sny, mali vyhradené dlhé bezútešné nočné chvíle, čo im dávalo právo týrať ma aj cez deň? Vytiahla som svoj cestovateľský denník a roztraseným písmom dieťaťa čmárala na novú čistú stranu:

2.9.

Les pri pobreží - Ganymn, oheň, elfská osada, neznámi muži s cieľom všetkých vyvraždiť, bronzová hviezda, Lýdia (?)

Okolo mňa sa mihotali desiatky neznámych ľudských tiel, náhlivo prebehovali z jednej budovy do druhej alebo len tak postávali pred vstupnou bránou a vymieňali si zážitky. Školou sa ozývalo zvonenie, ešte ani nedoznelo keď sa pri mne objavila Lýdiina ustarostená tvár.
"Si v poriadku?" pýtala sa podávajúc mi knihy, ktoré som v rýchlosti zabudla v učebni. Dlho som na ňu hľadela a hľadala podobnosť s tou jedinou známou tvárou v mojom sne. Bola som si takmer istá.
"Áno." Riekla som nepresvedčivo, "Musím si pohnúť aby som stihla ďalšiu hodinu." Vzdychla som. Lýdia ma nasledovala, "Ak sa necítiš dobre určite to pochopia." Pousmiala som sa a ďalej kráčala chodbou k učebni histórie.
"Súvisí to s tvojimi schopnosťami?" vyzvedala s opatrnosťou v hlase. Prikývla som a ani na ňu nepozrela. Predbehla ma a oprela sa o rám dubových dverí, "Možno ti to príde po včerajšku ako vychvaľovanie, no myslím, že by si to mala povedať Machálkovej alebo riaditeľke."
Chvíľu som sa s tou myšlienkou pohrávala, predstavovala som si, ako Machálkovej predhodím môj cestovateľský denník, bude v ňom so záujmom listovať a keď sa ma spýta, prečo som za ňou prišla, rieknem: Chcem sa tej schopnosti zbaviť.
"Moje schopnosti sú mi skôr na obtiaž." Priznala som, "A myslím, že nik z našich učiteľov nechce počuť: Pomoc! Zbavte ma tej výnimočnosti!"
"Mohli by ti pomôcť ovládať ich." Nevzdávala sa.
"Porozmýšľam o tom." Prikývla som nakoniec. Lýdia sa usmiala a poodstúpila od dverí akoby som povedala správne heslo.

* Lýdia *


Spoločenská miestnosť bola prázdna a útulne osvetlená iba tromi sviecami na okennej parapete a zlatavým svetielkom nad mojim kreslom. Nevedela som sa odtrhnúť od čítania. Dnes som čítala na všetkých hodinách, pri obede aj po ceste na internát, na tej knihe bolo niečo zvláštne. Pripomínala mi domov, hoci nikdy neležala na mojom nočnom stolíku, a keď som spozornela, nešepkala múdre citácie ani nerozprávala úryvky príbehu, vravela niečo duchovné, niečo o bleskoch, energii, o hviezdach a o čase. Akoby len zo slovníka vyberala slová a skladala ich do vety bez súvislostí. Napokon som ju odložila a otvorila okno dokorán aby som videla na hviezdy.
"Ahoj." Ozvalo sa odo dverí. Usmiala som sa a otočila za známym hlasom, "Ahoj." odpovedala som Maxovi. Na sebe mal ešte stále uniformu, niesol tmavozelený batoh s knihami a v očiach sa mu trochu zračila únava. Zvalil sa do jedného z kresiel a uškrnul sa pri pohľade na moju knihu.
"Neverím, že si ju odložila."
Zatvárila som sa urazene, no nevydržalo mi to dlho, "Je to dobrá kniha."
"Áno, bola si v nej celý deň."
"Je to viac ako kniha, je to..." hľadala som inšpiráciu medzi súhvezdiami na nočnej oblohe, "...prenosný domov."
Max ma sledoval s tichým úsmevom na tvári. Opäť som knihu vzala do rúk, "Máš tiež niečo, čo ti pripomína domov?"
"Spomienky." Odvetil šeptom.
Čím dlhšie som ho pozorovala, tým zreteľnejšie som vnímala pochmúrny tieň, ktorý zahalil inak jeho dokonale pokojný a bezstarostný výraz. Bola som si istá, že v sebe ukrýva niečo ohromné a tiež som si bola istá, že je to aj rovnako ohromne smutné. Snažil sa to prekryť hrubými vrstvami hudby ktorou sa tak rád nechal unášať, no v tomto potemnelom súkromí som videla až pod jeho masku.
"Podľa mňa to nie je príbehom, dívaš sa na tú knihu akoby ti mohla dať odpovede." Zmenil rýchlo tému. Poznali sme sa krátko, nemohla som ho nútiť rozprávať o niečom, čo nechcel a tak som predstierala, že som tú otázku nikdy nepoložila.
"Máš pravdu." Priznala som s úsmevom, "Moja mamka je knihovníčka. Od malička som žila v knihách." Pri tých slovách som si uvedomila, ako veľmi mu dôverujem, "V našej knižnici bolo jedno zvláštne oddelenie, mama vravela, že knihy tam sú uschované pre svojich majiteľov."
"Taký knižný útulok?" spýtal sa so záujmom.
"Tiež som si to myslela, ale prečo by niekto knihy odkladal do knižnice? Stalo sa to asi dva krát. Prišiel tam človek, ktorého sme nikdy nevideli, nemal preukaz a tvrdil, že nutne potrebuje odpovede. Aj bez inštrukcií našiel to oddelenie akoby o ňom vedel alebo akoby ho tam nejaká sila viedla. Chvíľu prechádzal pohľadom po názvoch kníh a nakoniec s jednou odišiel. Mama mi vtedy povedala, že si ju mohol vziať pretože bola určená preňho. Nemohla to vedieť, knihy neboli podpísané ani označené, neviedla si o tom žiadne záznamy ani v počítači. Nevedela to, vedel to len ten človek, ktorému bola určená."
Odmlčala som sa a v tom tichu sledovala tancujúce plamienky červených sviečok.
"Je táto kniha určená pre teba?" spýtal sa po niekoľkých minútach, "Našla si v nej niečo o tvojich schopnostiach alebo..."
"Myslela som si to." Prerušila som ho rázne, "Vždy som si predstavovala, že aj pre mňa je tam jedna, aspoň jedna kniha. A keď som pred tromi dňami dostala túto, myslela som si..." nevediac prečo, bolo mi do plaču, usilovne som žmurkala, "...že v nej nájdem odpovede."
"Ešte si ju nedočítala." Namietol.
"Cítim, že je iná, no nerozumiem tomu, čo mi vraví. Jej príbeh je rovnaký a predsa odlišný."
Hľadel mi do očí so zvláštnou zmesou porozumenia aj zmätku.
"Neruším?" Pozdravila nás Vanda prechádzajúc okolo. Niesla si zopár študijných kníh.
"Vôbec nie." Potrebovala som chvíľu myslieť aj na niečo iné, než na svoju nevýnimočnosť. Sadla si za stôl a rozsvietila veľké svetlo, "Stále si ponorená do tej knihy?"
"Myslíme si, že sú v nej odpovede." Odvetil Max pohotovo. Prebodla som ho pohľadom, ako to mohol hneď vyzradiť?
"No tak, Ly, ak je niekto, kto ti s tým môže pomôcť, je to Vanda." bránil sa.
"Aké odpovede?" zahliadla som vo Vandiných očiach iskričky ako keď dieťaťu darujete novú hračku, razom sa však vytratili a na tvári jej ustrnul prázdny výraz s vytreštenými očami a pootvorenými ústami. Telom jej prebehla triaška, rozhodila rukami a učebnice s rachotom dopadli na zem.
"Vanda!" skríkla som a pribehla k nej. Ruky mala studené, pohľadom som preskakovala z Vandy na Maxa neschopná iného pohybu. Sotva som sa začala zaoberať myšlienkou zabehnúť do ošetrovne pre pomoc, namáhavo vydýchla a tvár zaryto skryla do dlaní. O chvíľu ich mala premočené od sĺz. Chlácholivo som ju hladila po vlasoch zatiaľ čo Max mlčky zberal rozsypané učebnice. Vanda na ne nevraživo vzhliadla a načiahla sa za čiernym zápisníkom na vrchu úhľadnej kôpky.
"Stáva sa ti to často?" pýtala som sa a so zatajeným dychom sledovala je trhaný rukopis.
"Vlastne iba dnes." odvetila neprítomne. Náhlivo zápisník opäť zavrela premýšľajúc, či stojíme za tak veľké tajomstvo," Doteraz to boli iba sny. Je možné, že...že by Ostrov nejako ovplyvnil moje schopnosti a ony...sa stali silnejšími." Hlas sa jej prestával chvieť, pred očami sa menila znova na tú rozhodnú a nesmierne inteligentnú Vandu ,"Nechápem, že ma to vôbec prekvapuje." Pohoršila sa nad sebou, "Zbohom Vanda, vzorná študentka, bude zo mňa záškolák, premeškám prednášky a nebudem stíhať nové látky..."
Musela som ju prerušiť pretože človek ako je ona by o tom dokázal rozprávať donekonečna, "Určite existuje spôsob ako to obmedziť alebo regulovať aby sa ti to stávalo, ako si vravela, iba v noci." Upokojovala som ju.
"Čo sa ti vlastne stalo?" pridal sa Max, ona už si však balila knihy a brala sa na odchod. Spoza dverí ešte ledvaže počuteľne šepla: "Videla som budúcnosť."

*****

"Řekněme, že žijeme na hrozném místě. V Městě Strachu," řekla a dotkla se čtverce,"Čím déle zde žijeme, tím méně se nám tady líbí. Je zde plno násilí, ničení, nemáme rádi lidi, kteří tu žijí, nelíbí se nám jejich rozhodnutí, zkrátka sem nepatříme. Město Strachu není naším domovem."
Načrtla od čtverce vlnovku a na jejím konci kruh.
"A tak se jednoho dne sebereme a odejdeme hledat Město Míru."

V tieňoch ktoré vrhali napoly vyhorené sviece na ametystovo sfarbenú stenu som rozoznávala ľudské siluety. Nostalgicky som spomínala na mamu, večne ponorenú do kníh, vždy hĺbavú a s náručou plnou motivačných prednášok. Spomínala som na takéto dlhé noci prebdené pri sviečkach a knihách, zvykla som jej čítavať pasáže, ktoré sa mi páčili a potom sme o nich celé hodiny diskutovali. Vždy som vedela, že odchod z domova bude ťažký, no nikdy som si nemyslela, že ma to tak odrovná.
Prebehla som pohľadom po tichej miestnosti a zamerala sa na Vandu, ktorá napriek svojim snom vyzerala pokojne. Na jej nočnom stolíku sa hromadili učebnice a zápisníky po ktorých sa naťahovali jemné zelenkavé konáriky s bledoružovými kvietkami. Ovíjali sa okolo nôh Laurinej postele a plazili sa prakticky po celom obvode izby zatiaľ čo sa Laura spokojne prevracala na druhý bok. Pozrela som do knihy a znovu čítala obľúbený odsek, mama by určite podotkla, že cez všetky svoje trápenia a zbytočné obavy nevidím, kde práve teraz som.

V Míru najdeme svoj domov a jak poznávame své spolubydlící, zjišťujeme, že uznávají stejné hodnoty, ktoré tam přivedly nás.

Chcela som tomu veriť, že Virgínia je mojím domovom, že som jedna z výnimočných, že patrím do tohto sveta, a predsa som stále žila spomienkami na ten predchádzajúci.
S obrovským odhodlaním a s buchotom, ktorý pravdepodobne narušil hlboký spánok mojich spolubývajúcich som knihu odložila. Je na čase žiť v prítomnosti.

*****

Žeravé slnko sa šplhalo vysoko na tyrkysovú oblohu, statočne som sa nútila do ďalšieho kroku. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako menšia prechádzka sa nakoniec ukázalo v plnej paráde ako putovanie vyprahlou pustinou. Pomaly sme postupovali po štrkom vysypaných cestičkách do dedinky s okúzľujúcim názvom Triol. Vedenie Virgínie nám napokon nedôverovalo natoľko, aby nás pustili samých do dedinských trhovísk a tak sa na čele našej pútnickej skupinky skveli dvaja tretiaci. Andrej stále čosi mrmlal o rockových skupinách, prehodil s Maxom zopár slov, ale inak našej prítomnosti nevenoval veľkú pozornosť ani keď si Stela uznanlivo prezerala jeho plavovlasého spolužiaka Daniela s nosom zaboreným do učebnice magických tvorov.
Na rozdiel od smogom znetvorených miest tu bolo všetko také čisté, nevinné a zelené. Asfaltové chodníky a cesty by ste hľadali márne , po celej rozlohe sa tiahli vyšliapané cestičky ako vlákna pavučín sa stretali v niekoľkých bodoch až sa spojili úplne na malom utešenom námestí s okrúhlou plochou obkolesenou pouličnými lampami a okrasnými kríkmi.
Naraz sme sa ocitli v úplne inom svete, uvedomila som si, o čom rozprávala Machálková celý čas, všade, kam som sa otočila som zazrela elfov, víly, trpaslíkov, dokonca som videla aj dvoch trolov. Stáli pri jednej z mramorových fontán a čítali si noviny. Ich malé hlavy naklonené do strany vôbec nesedeli k mohutnému telu. Aj z diaľky sa im oči leskli každé do inej farby, jeden z nich mal na ruke iba tri prsty a ten druhý nemal krk. Slabý vetrík im rozfúkaval motanicu popolavých vlasov. Vyzerali ako výtvor zdrogovaného umelca, vlastne, a pri tej myšlienke som sa neubránila úsmevu, vyzerali ako jedna z tých komixových postavičiek, ktoré si Peter kreslí na hodinách matematiky.
Daniel konečne odložil učebnicu a mlčky nás viedol na hlavné trhovisko.
"Budovu knižnice vystavali v minulom storočí a hoci sa všetky dôležité písomnosti uschovávajú v mestskej knižnici v Ganymne, táto knižnica obsahuje ešte niekoľko slávnych spisov z obdobia prvej občianskej vojny." Referovala Vanda letmo pozerajúc do čierneho zápisníka. Uvažovala som, na čo všetko vlastne ten zápisník slúži. Ak som mala pravdu, a síce, že je to zápisník na všetko, pohľad doň musel byť ako pohľad do Vandineho mozgu.
"Výklad sme vám vlastne mali spraviť my." Uškrnul sa Daniel a vybral z hrubej učebnice niekoľko krát preložený list papiera. Dramaticky si odkašľal, no Vanda ho hneď prerušila, "Vystačíme si sami."
Daniela to trochu šokovalo, no Andrej sa rýchlo chopil príležitosti: "Tu je knižnica, tam je autobusová zastávka, trhovisko je týmto smerom stále rovno. Naše číslo máte, ak by ste niečo potrebovali, kričte."
Stratili sa nám v akejsi kaviarni kde na terase vo vyrezávaných drevených kreslách vysedávali zákazníci čítajúc knihy alebo noviny. Túžobne sme za nimi hľadeli zatiaľ čo Vanda nás ťahala ďalej, "Ak pôjdeme obkľukou uvidíme renesančný kostolík." Navrhla zanietene.
Predierali sme sa pomedzi stánky Triolčanov snažiac sa udržať partiu pokope. Do nosa mi udrela štipľavá vôňa dymu prerývaná arómou medu, vlašských orechov a červeného vína. Stela sa podchvíľou zastavovala pri šperkoch, Laura musela obdivovať všetky rezbárske práce a Maxa načisto ohromil predaj CD-čiek aj na takomto mieste. Peter sa s nadšením na niekoľko hodín pridal k pouličným umelcom a za pár drobných kreslil karikatúry.
,,Vždy je tu taký nával alebo len jednoducho máme šťastie?" spýtala som sa Laury, ktorá pre zmenu pozorovala na pohľad opustený stánok na rohu ulice. V malej ohrade si tam cválali dvaja nádherný žrebci.
,,Triol je jedným z hlavných centier obchodu, takto to tu musí vyzerať takmer každý deň." Kričala, bol tu však taký hluk, že som si minimálne polovicu z toho, čo hovorí, musela domyslieť.
"Hej pozrite! Tam sú aj iné zvery!" nadhodila Stela, ktorá sa znenazdajky objavila pri nás.
"Chceš si kúpiť dajakého zvera?" zasmiala som sa, ale Laura už trielila k ďalšiemu stánku, oproti tomu s koňmi. Zvieratá v klietkach ju vítali svojím škrekotom. Lauru si každý tak rýchlo obľúbi! O chvíľu už tam s nami stála aj Vanda a vtedy na nás Laurinka zaiskrila očami: "Kúpime si ho?"

*****

Na pobreží Kryštáľovej rieky sa ešte stále ozývali nezameniteľné tóny ľudových piesní a okolo vysokej vatry dedinčania predvádzali klasické tance. Z útržkov Vandiných monológov som vyrozumela, že oslavujú koniec leta. Sedela som na hrejivom piesku a pozorovala odrazy plamenných jazykov vo vlnách rieky.
"Užili ste si váš prvý deň mimo školy?" objavil sa pri mne Daniel s pohárikom kávy, "Videl som, aké psie oči ste hádzali, keď sme odchádzali." Vysvetlil skôr než som sa spýtala.
"Triol je úžasný!" vyhŕkla som, "Aj nabudúce nám prídete s Andrejom robiť dozor?"
"Nebol by to práve štandard." Zasmial sa. Krátko sa obzrel po pobreží, Vanda listovala v nových encyklopédiách typu všetkomožnélentočopotrebuješnie a Laure na kolenách hovel náš ryšavý kocúr Ramon. Po jeho dlhej hebkej srsti sa okolo uší tiahli škoricovohnedé pásiky spájajúce sa na chrbte v kvetovaných vzoroch. Už keď sme ho kupovali nám bolo jasné, že jediný, koho bude bezvýhradne milovať hoci mu nedá nažrať bude Laura. Akákoľvek nadmačkovitá inteligencia mohla vyžarovať z jeho jantárových očí, keď mu Laura do piesku hádzala ploské kamienky, neodolal.
"Mala by som sa popozerať po Stele." Riekla som oprašujúc zlatisté zrniečka z nohavíc "Nevideli ste Stelu?" podišla som k dievčatám
"Už nejaký ten čas." Pritakala Vanda neodtŕhajúc zrak od kníh.
Laura vzala Ramona do náruče a povzbudzujúco na mňa žmurkla, "Určite sa zašila pri nejakých stánkoch."
Prechádzali sme po pobreží, chladivá voda dosahujúca na súš nám máčala topánky a na nebi neustále pribúdali hviezdy.
Nebola som síce paranoidná, no aj tak mi pri pohľade na Stelinu útlu siluetu krčiacu sa na konci dreveného móla padol kameň zo srdca.
"Ach, vaša výsosť, tak sme vás konečne našli." Priskočila k nej Laura so smiechom a s chlpatou ryšavou guľou za pätami. Mlčky sa pohrávala s akýmsi príveskom a na nás reagovala len núteným úsmevom. Zaskočená jej náhlou zmenou nálady som len zamrznuto postávala povedľa.
"Stalo sa ti niečo?" Laura okamžite zvážnela.
"Nie." Šepla nepresvedčivo a hompáľala nohami nad vodou ako malé dieťa. Ramon sa drobnými packami zaháňal po vlhkých prameňoch jej plavých vlasov. V tichosti sme zdieľali jej smútok sledujúc nášho pojašeného kocúra a ľudí, ktorí sa mihli vo svetle vatry na opačnej strane rieky.
"Nemusíte si kvôli mne robiť starosti." svižne si utierala slzy z líc, "Nič sa nestalo."
"Ale no tak!" oborila sa Laura, "Chcem vedieť čo sa tu deje!"
Jej rozhorčenie som v prvej chvíli nechápala, bolo toho určite viac, čo sme o sebe navzájom ani len netušili. Laura sa na mňa rázne zadívala, "Chcem vedieť prečo si tak ponorená do tej knihy." A hneď preniesla pohľad na Vandu, "Chcem vedieť prečo človek ako ty uteká z vyučovania." A pri Stele nežne podotkla, "Chcem vedieť čo alebo kto ťa dokáže tak vyviesť z miery."
V mysli sme všetky narýchlo splietali ospravedlnenia a dostatočné odpovede kým sa ozvala Vanda, "Máš pravdu, osud nás spojil z nejakého dôvodu a skutoční priatelia by medzi sebou nemali mať tajnosti."
Laura sa žiarivo usmiala, "Čo myslíte?" obrátila sa na mňa a na Stelu, "Mohli by sme o sebe niečo prezradiť?"
Prikývla som a neistým hlasom začala rozprávať: "Už od chvíle, čo k nám zavítal istý pán z Národnej rady, Tomáš Gallic, aby ma oboznámil so svetom Výnimočných a s Virgíniou, si myslím, že sa niekde stala chyba a ja tu vlastne vôbec nemám byť. Nikdy som u seba nepozorovala niečo neobyčajné, a pozrite sa na seba, z vás, dievčatá, výnimočnosť priam kričí."
Stela ma s očami červenými od plaču mocne objala, "Zlatíčko, to bude dobré."
"Schopnosti sa pokojne môžu vyvinúť aj v neskoršom veku." Pritakala Laura ako na slovo vzatý odborník, "Vieš, nás vychovávali vždy vo viere, že naše schopnosti neurčujú našu moc alebo našu dôležitosť, nemožno ich porovnávať. V tom sa dosť líšime, nemuseli sme ich potlačovať ani na silu rozvíjať. To, že si teraz tu znamená, že máš v sebe množstvo zmutovaných génov, ktoré o chvíľu vybuchnú v ohromnú explóziu schopností. Musíš tomu veriť!"
Do očí sa mi takmer vtlačili slzy, taká prekvapená som bola ich slovami a ich pochopením.
"A ako s tým súvisí tá kniha?" nadhodila Vanda, "Max vravel, že ste v nej hľadali odpovede. Je v nej nejaká šifrovaná správa o tvojich schopnostiach?"
"A ako s tým súvisí Max?" zachichotala sa Stela.
Ignorovala som poslednú otázku a stručne vysvetľovala, "Moja mama vo svojej knižnici uchováva knihy určené konkrétnym ľuďom, ľuďom, ktorí hľadajú odpovede. Ja som tú knihu dostala v deň zápisu a tak som myslela, že by mohla byť jednou z nich."
Odmlčala som sa, aby som si mohla vychutnať ich nedočkavé pohľady.
"Nie som si však vôbec istá."
"Naozaj si myslím, že by si na to nemala tlačiť. Tvoje schopnosti prídu v pravý čas." Upokojovala ma Stela.
"V to dúfam." Usmiala som sa a pozrela na Lauru, "Aké tajomstvo skrýva taká výnimočná duša akou si ty?" chcela som rýchlo zmeniť tému. Oplatila sa mi zubatým úškrnom a Ramon na mňa hlasno zasyčal.
"Vyrastala som v horskom mestečku Antair. Naša rodina je zvyknutá na skromné podmienky a jednoduchý život a z tohto pohľadu sa nám žilo dobre. Ja som bola odmalička dobrodruh a tak som celkom nezapadala do našej, povedzme komunity. Dostať sa na Virgíniu to bol môj veľký sen."
Inštinktívne som pokrútila hlavou a kútikom oka zahliadla, že Stela a Vanda urobili to isté.
"My sme sa kvôli Virgínii, schopnostiam a zmutovaným génom museli vzdať rodiny a sveta v ktorom sme žili." Referovala Stela za nás všetky ,"To nie je ľahká obeť."
"Je mi veľmi ľúto, Národná rada vie byť príšerne konzervatívna, strážia si svoj svet akoby bol z porcelánu alebo zo skla a už aj zmienka o niečom neobyčajnom ho mohla rozbiť na márne kúsky."
"A tvoje schopnosti?" spýtala som sa nesmelo.
"Na Ostrove ma volajú Prithevi. Som človek najtesnejšie spojený so živlom zeme."
"Bože, to je úžasné!" vyhŕkla Stela a uznanlivo ju potľapkala po pleci.
"Ak ťa to neurazí," začala Vanda, " Na akom vývojom stupni sú tvoje schopnosti? Čo všetko už dokážeš?"
"Začínam." Odvetila skromne, "Môj živel ma spája duchovne a do istej miery aj fyzicky s rastlinami, živočíchmi," pokynula smerom k Ramonovi, "aj s akoukoľvek živou bytosťou."
Uznanlivo sme prikyvovali pokým sa neobrátila na Vandu: "Si na rade, slečna dokonalá." popostrčila ju láskavo.
"V snoch sa mi zjavuje budúcnosť." Povedala priamo a všetkým vyrazila dych, "Prvý krát sa mi to stalo na začiatku tohto roka, nebudem vás zaťažovať presným dátumom, a odvtedy ich zapisujem do cestovateľského denníka."
Páčila sa mi rýchlosť s akou sme sa dozvedali nové informácie, dúfala som, že si to budem pamätať aj bez zápisníka, "Ten názov má nejaký hlbší zmysel?" pobavilo ma.
"Nie, predtým som doň plánovala cestu po Európe."
Laura natešene zdvihla dlaň do vzduchu, "Vitaj spriaznená duša!"
"Počkaj, nie je náhodou budúcnosť len zmesou náhod a našich rozhodnutí?" zaujímala sa Stela. Potešilo ma, že sme ju spoločne priviedli na iné myšlienky, oči už takmer nemala červené.
"To, čo vidím ja, je čistá a jasná budúcnosť so všetkými možnými detailmi. Nemenná budúcnosť."
"Netušila som, aké veľké bremeno nesieš." Chlácholila ju Laura.
"Každopádne, pomaly sa dožadujú mojej pozornosti nie len v noci, ale aj cez deň, preto som utiekla z hodiny."
"Podľa toho, ako sa tváriš asi pred sebou nemáme nič príjemné."
"Je to možno len vec pohľadu." riekla dokonale odosobnene, "Moje vízie sa zameriavajú na smrť, bolesť a smútok."
"A čo si teda videla včera? Súvisí to aj s nami?"
Prineskoro som prišla na to, akú zlú otázku som položila, už to bolo vonku a Vanda rýchlo vstala z okraja dreveného móla a ochranársky si pritisla čierny zápisník na hruď. Sledovala nás s vystrašenými orieškovohnedými očami a s predtuchou, že sa jej ho niektorá každú chvíľu pokúsime ukradnúť.
"Prepáč, nemusíš o tom rozprávať."
Nedôverčivo si ma premeriavala.
"Dobre...ehm....tak môžem rozprávať ja?" pípla Stela vysokým hláskom, "Matka nás opustila pred dvomi rokmi, bola to najväčšia výzva s akou som sa kedy musela popasovať. Ako najstaršia zo súrodencov som prevzala jej úlohu a pomáhala otcovi ako sa len dalo. Často hrozilo, že nás rozdelia do detských domov, že prídeme o strechu nad hlavou, že budeme bez elektriny." Napäto sme ju počúvali neodvažujúc sa čokoľvek spýtať, Vanda si medzitým opäť prisadla k nám, "A tak sme vytvorili novú rodinu, Otec, ja a mojich šesť sestier."
"Šesť..." vyhŕkla som, no nedopovedala. Tušiac, kam smeruje Steline rozprávanie, som jej priateľsky stisla dlaň.
"Matka vás opustila alebo zomrela alebo..." ani Laura nemala silu dokončiť otázku.
"Opustila nás. Bez rozlúčky, bez vysvetlenia, len jedného dňa odišla." Jej slová zostali visieť vo vzduchu nasiaknuté žiaľom.
"Možno sa jej niečo stalo."
"Neviem. Neviem o nej vôbec nič. Viem len to, že by mala byť so svojou rodinou, a nie je!" udrela päsťami do vzduchu pričom sa zablysol pozlátený prívesok s ktorým sa neustále pohrávala. Až vtedy som si všimla, že sú to vlastne kruhové náušnice zložené z desiatok malých vážok, "Ja by som mala byť tiež so svojou rodinou!" vykríkla naposledy, potom sa jej hlas zlomil a oči zaliali slzami, ktoré s hlasným čľupotom dopadali na vodnú hladinu pod našimi nohami. Na jej temných vlnách sa vzápätí začali objavovať plávajúce svetielka. Ladne ako roj svetlušiek sa kĺzali a rozostupovali po celom jej povrchu.
"Mám pre vás prekvapenie!" vyhŕkla Laura prehrabujúc sa v batohu, "úplne som naň zabudla."
Boli to drobné plávajúce kahance, ľahučké ako zo skla a vybrúsené do tvaru lotosových kvetov. So sviečkou vo vnútri sa každé jagalo inou farbou.
"Triolčania ich v túto noc posielajú po rieke spolu s ich najväčšími trápeniami a obavami." Hrdo nám ich podávala.
"Aký to má význam?" spýtala sa Vanda píšuc niečo na útržok papiera, ktorý potom poľa Lauriných pokynov spálila nad plameňom sviečky.
"Je to metafora." Zazubila sa Laura, "Necháš to, čo ťa najviac trápi, jednoducho odplávať a budeš veriť, že všetko dobre dopadne."
"Veľmi naivní prístup k problémom." Podotkla. Jemne som jej drgla do pleca, "No tak, uvoľni sa trochu."
Naše svetielka sa čoskoro stratili v žiare tých ostatných no čím viacej sa vzďaľovali, tým sme si mi boli bližšie. Nezáležalo na tom, či niekedy objavím svoje schopnosti, v tú noc som objavila môj druhý domov.

Ďalej --->
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 konto konto | E-mail | 20. září 2016 v 22:53 | Reagovat

Krasny text zaujimalo by ma kde chodis na skolu, lebo tam musi byt naozaj veselo s vasimi panmi a pani ucitelkami si perfektna spisovatelka len tak dalej uz teraz sa tesim na dalsie pribehy od teba dakujem a bojuj

2 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 12. ledna 2017 v 3:28 | Reagovat

To je úžasná tvorba O_O
Spřátelíš? Též píši...

3 Iva* Iva* | Web | 14. ledna 2017 v 22:57 | Reagovat

[2]: Ďakujem, že si si dala námahu prečítať tú kapitolu;)

4 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 15. ledna 2017 v 0:42 | Reagovat

[3]: Spřátelíš? Moc se mi tu líbí :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama