Leden 2017

Ukuté šťastie

23. ledna 2017 v 16:40 | Iva* |  Zo života autorky
Zdravím Vás ľudkovia,
tak ako zakaždým, nadšená, že som našla niečo o čo sa s vami môžem podeliť.
Keďže väčšina mojej enrgie je momentálne vynakladaná na pochopenie biochemických cyklov, na Akášu tak trochu nezostáva čas. Nová kapitola je síce v štádiu tvorby, to áno, ale nechcem vám nič sľubovať.
Počkáme ešte chvílu, kým sa táto búrka menom Skúškové úplne preženie, nech už po nej moja myseľ zostane akokoľvek zdevastová.
Zatiaľ vám sem hrdo prihadzujem článok, ktorý som nie zase až tak dávno písala do nášho školského časopisu.
Pravdu povediac, vstupovala som do redakcie s neskutočne malou dušičkou, veď o aké vedomosti sa už len ja môžem podeliť v tak-trochu odborne zameranom časopise?
Som rada, že som sa nedala odradiť. Veľa informácií človek získa za pochodu a tie ostatné nie je problém vyhľadať. No a potom, je skvelé písať o niečom, o čom nemáte ani šajnu. Vážne! Nikdy som sa nad podkúvaním nezamýšlala a pri tom je to téma celkom aktuálna a rozhodne za tú námahu stála.
Verím, že sa vám článok bude páčiť a že prežijete trochu tej odbornosti (ha ha ha) ;)


(Zima na univerzite, ja som to vravela, že
Košice sú zázračné mesto ;))


Veľa šťastia! Po celý život si želáme najmä jedno, mať šťastie. Pre každého z nás znamená niečo iné, a aj keď možno nezdieľame ten istý svetonázor a tie isté hodnoty, často nosíme po kapsách, v peňaženkách alebo na retiazkach tie isté talizmany. Trónia na našich nočných stolíkoch, hojdajú sa na spätnom zrkadle alebo nás sprevádzajú na skúškach. Pripisujeme im magické schopnosti a zakaždým, keď sa ich dotkneme, máme pocit, že sme siahli na šťastie samotné.
Jedným z najrozšírenejších symbolov šťastia je aj podkova, ktorú ľudia v minulosti pribíjali na dvere svojich príbytkov vo viere, že mocné železo ich ochráni pred zlými duchmi, čarodejníctvom a smolou. A hoci dnes už ľudia asi nezbierajú postrácané opotrebované podkovy po lese a prašných cestách, tento trend pretrváva. Jej tvar pripomína roh hojnosti a zavesená by mala byť oboma koncami hore, aby z nej šťastie nevypadlo.
Po mnoho storočí sú kone ľudskými spoločníkmi a nie len kočovné kmene sa s nimi presúvali tisícky kilometrov dlhé trasy, trénovali ich, zušľachťovali, využívali na ťažké práce, bojovali na nich či pretekali ale aj mnohí z nás zistili, že slobodní s vetrom vo vlasoch a z konského chrbta vidíme svet úplne inak. Neudivuje nás teda, že si toto ušľachtilé zviera získalo i naše srdca a jeho symbolmi si hrdo zdobíme domce už od 18. storočia.

Unavené oči a storočný starček, ktorý chcel žiť naplno

19. ledna 2017 v 12:13 | Iva* |  Zo života autorky

Ahojte ľudkovia moji,
neviem či je to vec karmy, osudu alebo nejakej inej vyššej moci, ktorá nás v našich životoch zväzuje, šklbe nitkami a vymýšľa tie najironickejšie situácie ktorým nás nechá čeliť, ale tak, ako sa mi prvé dva semestre darilo a získala som takmer až naivnú perspektívu, že na štúdium veteriny stačím, tak sa teraz táto nadprirodzená sila rozhodla, že ma riadne skope a zahrabe pod zem na ktorej potom vysadí nejaké pekné ruže, aby som z nich mala radosť.


Jedinečnosť snehovej vločky

13. ledna 2017 v 10:00 | Iva* |  Jednodielne
Zdravím ľudkovia,
skôr ako sa vrhneme na pokračovanie Akáše, chcela som sa trochu rozpísať, predsa len, je to už dlhšie, čo som písala niečo iné ako poznámky alebo viac-menej odborné články do školského časopisu.
A tak som pre vás vytvorila taký malý príbeh pomimo. Do deja ho síce zakomponovať neplánujem, ale niekedy je fajn poznať minulosť postáv. Zamerala som sa na Daniela, nie len pre to, aby sa ho mohla Erin do sýtosti nabažiť, ale aj pre to, že v poslednom čase som si ho tiež veľmi obľúbila. Jeto postava, ktorá v sebe nesie mnoho tajomstviev (aj pre mňa) a prešla veľkým vývinom. Možno si pamätáte na chalenge Päť dní niekym iným, kde som sa vám rovnako snažila priblížiť jeho svet. Tento pohľad bude trochu iný. Určite mi dajte vedieť, čo si o tom myslíte.



1/2

Sárina exotická krása uzamknutá v dlhom béžovom kabáte v bezfarebnej zimnej krajine priam žiarila. Tvár mala obrátenú k oblohe a zopár ostýchavých snehových vločiek jej pristálo na nose. Na čele sa jej rozprestrela znova tá rozkošná jemná vráska, ktorá odzrkadľovala jej nerozhodnosť. Dokázala by tu stáť a premýšľať nad vhodnými slovami aj celý deň, namiesto toho som ju uzamkol v pevnom objatí, "Vitaj v našom kráľovstve." škeril som sa na ošarpanú betónovú búdu s plechovou strechou, "Viem, že si zaslúžiš viac." vzdychol som.


Nová mozaika

11. ledna 2017 v 17:31 | Iva* |  Zo života autorky
Zdravím vás ľudkovia moji,
ani len netušíte aká som rada, že som opäť tu, píšem článok pre vás a v hlave mi výria myšlienky postáv z Akáše. Je to príjemné ako vrátiť sa domov po náročnom skúškovom týždni.


Viem, že to odo mňa nebolo fér, nasľubovala som vám vynovený príbeh a napokon celá ta eufória skončila tak rýchlo, ako aj vzbĺkla. Nie je to však celkom pravda, pretože na to, aby ste príbehom žili ho nemusíte písať..... ;)
Všetko to, čo napíšem je len nepatrný zlomok chaosu, ktorý sa odohráva v mojej hlave vždy keď myslím na Akášu. Nemusím písať ale....necítim sa úplná.
Myslím, že sa to raz za čas stane každému a môžeme byť so svojím životom akokoľvek veľmi spokojní. Skrátka sa pozrieme na jednotlivé dieliky, ktoré tvoria náš život. Je to ako puzzle, vyskladáme si svoj svet z farebných dielikov a po čase sa na ne zahľadíme a už nevidíme súvislý celok ale vyblednuté plátno, ktoré čaká kým naň niekto namaľuje nové majstrovské dielo.
A tak si zase raz nanovo skladám svoj svet. Zo starých aj nových dielikov vytváram mozaiku, ktorá nebude nikdy úplná, keď nebudem robiť to, čo milujem. To sú totiž tie podporné piliere bez ktorých sa svet bude nestále rúcať.
A písanie, to je jeden z najžiarivejších dielikov, ktorý zo svojej skladačky už nevyberiem.
Ak niečo tisíc krát zavrhnete a tisíci prvý raz sa k tomu vrátite, potom to do vášho života jednoucho patrí.
Zatrpkla som trochu, pretože som čítala mnoho skvelých rád o písaní a o tom, ako vylepšiť príbeh až som dospela k presvedčeniu, že Akáša ako taká nemá zatiaľ čitateľovi čo ponúknuť, chcela som príbeh dotiahnuť do dokonalosti, dať mu veľa nových myšlienok a dejových línií ....napokon však toto nie je zmysel môjho písania.
Mám rada písanie, rada sledujem ako sa neopísateľné myšlienky dokážu pod klávesnicou sformovať do slov, mám rada zvuk ceruzky prechádzajúcej po papieri (naozaj, keď nemusím, nepíšem perom :D) a rada sa strácam v iných príbehoch. Na to, aby môj príbeh, moja Akáša, mala zmysel, nemusí byť dokonalá, nemusí zaujať mnoho ľudí, nemusí byť najoriginálnejšia a najnapínavejšia, stačí, že jednoducho bude. Môj kúsok vo vesmíre, môj dielik skladačky, malý a predsa tak podstatný. Len si to musím neustále pripomínať ;)

Želám Vám takto oneskorene do nového roku, aby ste našli všetky dôležité dieliky a aby ste si ich dokázali udržať. Niekedy nevidíme, že to, čo tak úporne hľadáme, máme celý čas vo vrecku.

S láskou
Vaša Iva*