Jedinečnosť snehovej vločky

13. ledna 2017 v 10:00 | Iva* |  Jednodielne
Zdravím ľudkovia,
skôr ako sa vrhneme na pokračovanie Akáše, chcela som sa trochu rozpísať, predsa len, je to už dlhšie, čo som písala niečo iné ako poznámky alebo viac-menej odborné články do školského časopisu.
A tak som pre vás vytvorila taký malý príbeh pomimo. Do deja ho síce zakomponovať neplánujem, ale niekedy je fajn poznať minulosť postáv. Zamerala som sa na Daniela, nie len pre to, aby sa ho mohla Erin do sýtosti nabažiť, ale aj pre to, že v poslednom čase som si ho tiež veľmi obľúbila. Jeto postava, ktorá v sebe nesie mnoho tajomstviev (aj pre mňa) a prešla veľkým vývinom. Možno si pamätáte na chalenge Päť dní niekym iným, kde som sa vám rovnako snažila priblížiť jeho svet. Tento pohľad bude trochu iný. Určite mi dajte vedieť, čo si o tom myslíte.



1/2

Sárina exotická krása uzamknutá v dlhom béžovom kabáte v bezfarebnej zimnej krajine priam žiarila. Tvár mala obrátenú k oblohe a zopár ostýchavých snehových vločiek jej pristálo na nose. Na čele sa jej rozprestrela znova tá rozkošná jemná vráska, ktorá odzrkadľovala jej nerozhodnosť. Dokázala by tu stáť a premýšľať nad vhodnými slovami aj celý deň, namiesto toho som ju uzamkol v pevnom objatí, "Vitaj v našom kráľovstve." škeril som sa na ošarpanú betónovú búdu s plechovou strechou, "Viem, že si zaslúžiš viac." vzdychol som.



Vytrhla sa z môjho zovretia, "Vravíš hlúposti, je to tu rozprávkové!" prevrátila oči a so zvonivým smiechom sa rozbehla k zamrznutému jazeru za domom.
Pomaly som kráčal k nej splietajúc najväčšie bláznovstvá aké mi v danej chvíli napadli, "Zaslúžiš si zlatý palác uprostred tej najväčšej púštnej oázy, alebo drevenicu hneď vedľa vodopádu, či luxusnú vilu s bazénom a záhradným labyrintom."
Vzal som ju za ruku a viedol jej neisté kroky po zľadovatenej hladine jazera. "Chcem aby si vedela, že urobím všetko pre to, aby si bola šťastná. Raz ti to všetko dám, sľubujem." hľadel som do jej vrúcnych očí a bol som si istý tým, že na nich závisí celý vesmír.
"Nemusíš toľko sľubovať do budúcnosti." prehovorila keď už som si myslel, že stratila hlas. Pery sa jej roztiahli do úškrnu," Máme ešte toľko času kým budeme musieť myslieť na budúcnosť. Stále sme len deti, môžeme žiť tu a teraz a tešiť sa z maličkostí."
Hľadala v mojich očiach porozumenie pre svoju veľkolepú myšlienku no nenašla ho. Obzrel som sa za tým betónovým domcom na brehu a premýšľal ako si len môže tak pokojne stáť bez ohľadu na to, koľké utrpenie už jeho múry spôsobili. Závidel som Sáre jej optimistický pohľad na svet, ona mohla žiť prítomnosťou a nemusela sa obávať budúcnosti. Mohla mať naivné názory, bláznivé myšlienky a mohla robiť typické teeneagerské chyby nehľadiac na dôsledky.
"Ja ale nebudem vždy chudákom." sľúbil som skôr sám sebe. Pokrútila hlavou a ďalší môj výlev stopla bozkom.
"Ale ty nie si chudák." zvrtla sa aby mi oponovala, no pri tom stratila rovnováhu a za neustáleho mávania rukami dopadla na zadok.
Využil som príležitosť a rozbehol sa naprieč jazerom. Sára trielila za mnou len čo sa dokázala zdvihnúť na nohy. S každým ďalším krokom mi do tela vystreľovala dobre známa bolesť, šírila sa z nových rán na chrbte až do končekov prstov. Nohy som mal také ťažké až som sa chvíľami obával, že sa podo mnou ľad prepadne no s predstieranou bezstarostnosťou som sa zabával spolu s mojou Sárou. Uhľovočierne vlasy jej neustále lietali do tváre a do večne rozosmiatych úst. Pohľad na ňu, šťastnú a zaľúbenú, mi za tú bolesť stál.

*****
Snažil som sa sústrediť na knihu, moju pozornosť však ustavične priťahoval tlmený tikot kuchynských hodín a občasné zapraskanie dreva v kozube. Zdvihol som zrak od stránok posiatych drobnými písmenami, ktoré sa mi aj tak zlievali dokopy a chápavo sledoval Lenkino nepokojné prechádzanie. Mama sedela pred kozubom na jednoduchej lavici zbitej z drevených latiek a pospevovala si nevnímajúc narastajúce napätie. Nemal som jej to zlé, nemohla ho vnímať, už dávno nežila v našom svete. Letmo som si ju vo svojich detských spomienkach pamätal ako energickú a cieľavedomú ženu, mala stabilnú a dobre platenú prácu, doma bola pomenej a my sme trávili veľmi veľa času so starými rodičmi. Kým to ešte bolo možné. Možno to začalo ich smrťou, neviem, no mama už na tento svet, v ktorom sa neustále niečo pokazí aby sme náhodou nemali pocit, že nad vlastným životom máme kontrolu, jednoducho nestačila. Jej svet teraz tvorila táto betónová búda a zopár farebných bavlniek, ktoré sa vlnili po dlážke okolo jej nôh a ktorým pomocou svojich zázračných prstov dávala tvar snehových vločiek.
Po dome sa kopili jej háčkované dečky, už ich nebolo kam dať, ani komu podarovať, a všetky boli rovnaké. Mali rovnaký vzor, rovnakú veľkosť, prisahal by som, že sa od seba nelíšili ani jediným očkom. A keď dokončila jednu, okamžite siahla po ďalšom bavlnenom vlákenku a šikovne splietala novú.
"Ako môžeš byť taký pokojný?" sestrine jasnomodré oči ma vyčítavo prebodávali pohľadom.
"Nie som pokojný." namietol som šeptom, aby som jej naznačil, že mama nás môže počuť.
Lenka sťažka vzdychla a znovu skontrolovala čas, "Čím neskôr príde, tým je to horšie." usadila sa vedľa mňa, kolená sa jej ale neprestávali triasť. Keď sa mama otočila, aby skontrolovala polievku na sporáku, rýchlo sa ku mne naklonila, "Bolí ťa to?"
"Nie." odpovedal som automaticky.
"Neverím ti." opäť na mňa nepekne zazrela, "Čo ak ti naozaj ublíži?"
"Neublíži, je to len pár modrín." snažil som sa o ľahostajný tón.
"Nie, je to len otázka času, kedy mu aj ja prídem pod ruku."
Chcel som ju ubezpečiť, že som tu od toho, aby sa nič také nestalo, ale prerušil ma rachot na chodbe.

"Dobrý večer." vliekol sa k nám otec s nečakane úprimným úsmevom na tvári. Mame sa rozžiarili oči, rýchlo naberala polievku do otlčených tanierikov, ja som zatiaľ Lenku, stuhnutú od strachu, viedol ku stolu ako porcelánovú bábiku.
Večera prebiehala v tichosti, na ktorú sme si už za tie roky zvykli. Lenka celý čas meravo hľadela do taniera a mama tiež nejedla.
"Polievka je výborná." pochválil ju otec.
"Tak to som rada." láskyplne ho pohladila po líci no rýchlo sa vrátila zase k svojmu háčkovaniu. Hodnú chvíľu ju zamyslene sledoval s prázdnou lyžicou ustrnutou na pol ceste k novému sústu.
"Aspoň počas večere by si to mohla odložiť." odvrkol a namrzene sa začal obzerať po kuchyni. Schmatol prvú dečku ktorá mu prišla pod ruku, pretáčal ju v dlaniach akoby ju videl po prvý krát, "Môžeš mi vysvetliť, aký to má vlastne význam? Čo s tým máme akože robiť? Predávať to? Takú somarinu? To si nemohla radšej upliesť nejaké svetre?"
Vstal od stola a začal všetky zhromažďovať na jednu neúhľadnú kôpku.
"Tak odložíš to konečne?" zrúkol na ňu znovu, ani nepočkal a vytrhol jej nedokončenú prácu z rúk. Chvíľu nešikovne bojoval s kľučkou na kozubových dvierkach no napokon mamine háčkové snehové vločky predsa len skončili v sýto oranžových plameňoch.
Nechápal som jeho zámienku k hádke, sedel som s vytreštenými očami a nemohol sa rozhodnúť, či mám veci nechať plynúť alebo mám pre tých pár bavlniek riskovať nové rany.
"Toľko času, ktorý si zbytočne zabila týmto, si mohla radšej venovať domácnosti a výchove detí."
Mama porazenecky prikývla, zložila si ruky elegantne v lone, prstami jej však neustále trhalo.
"No môžem sa na teba v niečom spoľahnúť?" dramatizoval ďalej, "Ale toto tu a teraz skončí, budeš sa rodine venovať naplno, aby bolo jasné!" kričal po ceste do obývačky a vyniesol z nej ďalšiu kôpku. Rýchlo som sa vtisol pred kozub, "Stačilo, nie?"
Dečky mi hodil do tváre, "No prosím, dôsledok tvojej výchovy."
Zadržal som dych v očakávaní vyvrcholenia tejto absurdnej situácie, to sa však nekonalo. So zmesou nadávok vyšiel na dvor kde jeho hlas utlmil nočný vietor.
"Mami!" vyhŕkla Lenka hneď ako sa za ním dvere zatvorili. Pozbierala zostávajúce dečky zo zeme a vzala ju za ruku, "Veľmi ma to mrzí."
"To nič zlatíčko, otec má pravdu." riekla pokojne a sama ich hodila do ohňa.

*****

"Daniel! Počul si to?" triasla so mnou Lenka uprostred noci, "Daniel! Niečo sa tam rozbilo!"
Rozospato som si pretieral oči, "Zase vyvádza?"
"Nie som si istá, len som počula ako čosi vykrikuje dolu v kuchyni." po špičkách prešla ku dverám a cez úzku škáru nazrela na chodbu. Do izby z nej dopadol pásik zlatavého svetla.
Náhlivo som vstával z postele a snažil sa o racionálne uvažovanie. V dome sa nanovo rozhostilo ticho, nič nenasvedčovalo opätovnému výbuchu otcových násilníckych sklonov, aj tak som opatrne schádzal po schodoch prikrčený za železným zábradlím.
Prešiel som cez prázdnu kuchyňu a našiel mamu kľačať na zemi v obývačke. Roztrasenými rukami zababranými od krvi zametala sklo z rozbitej vitrínky na maličkú lopatku. Plecia sa jej pri zvuku mojich krokov zachveli, vystrela sa, no hlavu mala stále sklonenú akoby nechcela, aby som jej videl do tváre.
"Mami, si v poriadku?" priskočil som k nej a kontroloval jej obe dlane. Krv sa z nich rýchlo rinula tak som ju viedol k umývadlu.
"Prepáč, že som ťa zobudila. To vieš, som nešikovná, zakopla som a ..." habkala.Vedel som, že mi klame.
Striasla sa pri tom, ako jej chladná voda vyplavovala z rán drobné úlomky skla, ktoré občas zacinkali o nerezový podklad umývadla. Do tváre jej síce padali plavé pramienky vlasov vymanených zo strapatého účesu, no opuchnuté viečko nezakryli. Bielko mala rovnako krvavé ako dlane a po líci jej stekali naružovelé slzy. Zastavil som vodu.
"Mami, toto musí prestať. Zbalíme si veci a odídeme, trebárs aj do posledného všivavého penziónu, ale odíde od tohto psychopata." obratne som jej obviazal rany. Nechápavo na mňa zažmurkala, "Zlatíčko, prečo chceš odísť?"
"Nie ja, ale my. Všetci." vysvetľoval som trpezlivo.
"Myslím, že ti nerozumiem." pokrútila hlavou a vrátila sa do obývačky pre lopatku.
"Áno, žijeme trochu skromne, nič nám však nechýba.."
"Mami, ale čo tie tvoje modriny? A to oko? A tú vitrínu si určite nerozbila ty."
"Danielko môj zlatý, o mňa si nerob starosti."
Objal som ju aby už konečne prestala upratovať, "Ale veď ťa zbil." do očí sa mi tisli slzy. Nechcem tu každý večer tŕpnuť od strachu, nechcem sa prizerať ako na jej krehkom tele pribúdajú modriny a jazvy.
"Nie, nie, to bola len nešťastná náhoda." vzdychla a pohladila ma po vlasoch, "Urobila som veľkú chybu, snažím sa to napraviť. Všetci musíme niesť dôsledky našich činov."
"Nemusíš sa od neho nechať týrať."
Odtiahla sa odo mňa, "Takéto veci už od teba nikdy nechcem počuť!" kárala ma hlasom takým slabým, že sa to len ťažko dalo brať vážne.
"Ja ťa už nikdy nechcem vidieť zbitú."
Vzdychla a rezignovane hľadela do prázdna. Vzal som ju za ruku aby som ju uložil do postele, "Odídeme." pripomenul som jej keď som ju až po bradu zakrýval flísovou dekou.
Moje odhodlanie však hneď za dverami zastavila facka taká silná, že som sa zviezol k dlážke. Zdrapil ma za vlasy, sotil dopredu a ja som letel cez kuchyňu až k linke. Držal som sa jej drevenej dosky a sťažka dýchal. Privrel som viečka práve včas na to, aby som nevidel ako sa naprahol a niekoľko krát ma udrel päsťou do brucha.
Celým telom mi neprirodzene šklbalo, na líci som cítil bodavý chlad keramických dlaždíc, no nevládal som vstať. Hlavou mi trhlo dozadu a otcova tvár sa objavila až príliš blízko mojej. Mierne rozmazaným pohľadom som sledoval jeho zvráskavenú tvár v rozzúrenej grimase ako špúli pery a hrozí päsťami, no jeho slová sa zliali do nesúvislého hukotu, ktorý sa neustále stupňoval.
Držal som si dlane na spánkoch v presvedčení, že mi vybuchne hlava. Triasol so mnou ako s handrovou bábikou a náhle prestal, rovnako ako sa hukot v mojej hlave menil na hlasné špliechanie vody na dlážke.
Valila sa z umývadla neuveriteľnou silou, v priebehu niekoľkých sekúnd mu siahala až nad členky. Prebrodil sa k nemu a zatiahol kohútik tak prudko až mu zostal v ruke. Zvrtol sa ku mne nehľadiac na potopu.
"Tak si to skús." riekol nebezpečne pokojným hlasom ktorý vzápätí vystupňoval do revu, "Skús odísť a ja ťa nájdem a zmlátim ťa tak, že už sa na nohy nepostavíš."
Neschopný stáť len tak bez pohnutia začal zberať polienka, ktoré voda poroznášala po kuchyni.
"Čo si si vlastne myslel? Nemáš peniaze ani na ten posraný penzión. To si ma chcel ešte okradnúť? Mňa? živiteľa rodiny?!" jedno poleno mi preletelo tesne nad hlavou.
Keď sa mu podarilo rozdúchať oheň v kozube vrátil sa ku mne a chytil ma za plecia.
Zostal som meravo hľadieť pred seba a hukot v mojej hlave sa automaticky spustil znovu.
"Naozaj si si myslel, že bude schopná žiť v reálnom svete? Že si nájde prácu a uživí vás? Ona sama?" z chuti sa nad tou myšlienkou zasmial, "Tento svet nemá pre čudákov miesto. A ty tiež nerob hlúposti lebo dopadneš rovnako."

*****
"Už to vyzerá trochu lepšie." skonštatovala Lenka naprávajúc mi obväzy. Vstala z postele aby zhasla svetlo, náhle ňou však otriasli vzlyky, "Prepáč, Daniel, prepáč. Mala som ti pomôcť, mala som niečo urobiť. Ja len..." znovu si sadla, oprela sa o stenu a plakala do poštára, "Nevedela som čo mám robiť. Všetko sa to dialo tak rýchlo. A mala som strach, bože, taký neskutočný strach!"
Snažil som sa jej poutierať uslzené oči, "Leni, to je dobré. Som rád, že sa ti nič nestalo."
Intenzívne krútila hlavou nevnímajúc moje slová, "Mala som niečo urobiť, mala som, mala som, pokojne ťa mohol ..." nedopovedala, zoskočila z postele a vybrala z pod nej kufrík na kolieskach.
"Zbalíme sa a môžeme odísť hneď." vyhlásila rozhodne.
Tento krát bolo do plaču mne.
"Ak odídeme, nebude nikto, kto by nás chránil. Nájde nás a bude to ešte horšie."
"Nie ak odídeme dosť ďaleko." trvala na svojom, skončila so skladaním oblečenia a mykala so zaseknutým zipsom.
"Takto to ale nefunguje."
Prebodla ma svojím ľadovým pohľadom, "Vidíš, čo je toto za prekliaty dom? Mamu to už zničilo a ničí to aj teba. Musíme odísť, kým sa z nás všetkých stanú len telá bez duše."
Odvrátil som sa aby som nemusel reagovať.
"Daniel!" zrúkla s novým prívalom sĺz, "Musíme odísť, sám si to vravel. Musíme!"
Zatriasla so mnou aby mala istotu, že ju počúvam, "Veľký braček, prosím, zabudol si, čo sme si kedysi sľúbili?"
Toto oslovenie použila iba jediný krát a ja som mal ten okamih v pamäti taký živí akoby to bolo včera. Slzy sa mi drali spod viečok, nemohol som ich zastaviť.
Oprela si hlavu o moje plece, "Ty sa o nás postaráš, tak ako vždy. Zvládneme to."
Prikývol som pretože na viac som sa nezmohol. Nech som sa na našu budúcnosť pozrel z akéhokoľvek uhla, bola čisto čierna.
"Počkáme pár dní, kým sa ti to trochu zahojí. Zoženiem nám lístky na vlak, napríklad do Francúzska, mama tam vždy chcela ísť."
"Si blázon." zasmial so cez slzy.
"Čo, Paríž ti nie je dosť dobrý?" zaprotestovala na oko urazene.
"Myslím, že s našim rozpočtom sa tam nikdy nedostaneme. A v tom lepšom prípade z nás budú parížsky bezdomovci."
"To ty si bol predsa vždy ten optimista." riekla neprítomne, stratená medzi spomienkami.
Bratsky som ju objal "Dobre, len sa držme pri zemi. Musíme počkať, kým sa otec trochu upokojí. Najbližší týždeň bude asi číhať za každými dverami."
"Ja budem pripravená." energicky zakývala hlavou, "Utekám z tadiaľto v tom momente, ako niekoho zase udrie. A ty mi sľúb, že urobíš to isté."
Stále bola tým istým vystrašeným dievčaťom, ktoré sa bálo o svoju matku a ktoré každú noc preplakalo nad jej posteľou, no jej oči sa zmenili. Vyžarovala z nich rozhodnosť a odhodlanie dospelej ženy. Ak by aj mňa nebolo, dokázala by utiecť a postarať sa o mamu.
Toto zistenie vrátilo do našej ponurej detskej izby trochu nádeje. Lenka bola tou nádejou.
"Sľubujem."

*****
Brodil som sa sivou čľapkanicou na neodhrnutých chodníkoch ovešaný ťažkými nákupnými taškami.
"Ani som netušila, že sa mesto tak zmenilo." začudovala sa mama a s úžasom sa obzerala po ulici. Vianočné dekorácie, ktoré ešte zostali v niekoľkých výkladoch ju priam fascinovali. Kráčala vedľa mňa a s pôžitkom upíjala otrasnú kávu z plastového pohárika.
"Som rada, že si ma vytiahol na nákupy." usmiala sa. Zastala pred výkladom so stolnými lampami. "Erika? Erika! Si to ty?" hulákal akýsi chlap z druhej strany ulice a rezko k nám pribehol. Mama sa sprvu tvárila, že ho nespoznáva o sekundu neskôr sa však jej tvár rozžiarila úsmevom, ktorý som už dávno nevidel. Objali sa ako starý priatelia.
"Alan! Tak dlho som ťa nevidela!"
"Tak dlho ako ja teba." zasmial sa a uhladil si očividne drahý kabát, "Veľmi si sa zmenila, skoro som ťa nespoznal."
Mama si rozpačito zastrčila premeň neposlušných vlasov za ucho, "To je môj syn, Daniel."
Vyzeral trochu zaskočený, ale hneď to zahovoril, "Dúfam, že mi dávaš na Eriku pozor. Taký rojko ako ona občas potrebuje aby nad ňou niekto držal ochranné krídlo."
Nevedel som, čo si mám o tom myslieť a tak som len držal tašky a zatínal päste. Mama však mala toho chlapa akýmsi spôsobom rada. Chichotala sa ako školáčka no bolo príjemné vidieť ju takú veselú a živú. Šiel som niekoľko krokov za nimi a doprial im ilúziu súkromia.
"Takže ešte stále žiješ v tom domci pri jazere?" pýtal sa so záujmom.
"Áno, neveril by si, však? Mám pocit, že čas tam plynie úplne inak ako tu."
"No, veď je to aj dosť od ruky." chytil ju dôverne okolo pliec.
Zastala akoby do nej udrel blesk a napokon sa z jeho zovretia opatrne vymanila.
"Alan." šepla a obzrela sa za mnou. Rýchlo som uhol jej pohľadu predstierajúc, že som príliš zaujatý výkladmi aby som si ich všímal.
"To, čo sme urobili, bola veľká chyba. Manžel mi to doteraz neodpustil, nesmie sa to opakovať."
"Erika, moja láska k tebe pretrvala po celé tie roky. Deti už máš takmer dospelé, nemusíš žiť zviazaná vo vzťahu, ktorý ťa nenapĺňa." presviedčal ju hlasom absolútneho zúfalca.
"Ja svojho muža milujem, budem mu verná." riekla bez citu.
"To, že som ťa stretol nemohla byť náhoda." rapkal si ďalej svoje, "Prosím ťa, prosím daj mi šancu."
Neodpovedala, len sa zvrtla na päte a zamierila ku mne, "Musíme ísť, aby sme stihli autobus."
Do očí sa jej začalo vracať to známe prázdno, mechanicky kráčala vpred a Alana nechala za sebou stáť ako toho najväčšieho romantického stroskotanca všetkých čias.
"Erika!" rozbehol sa za ňou.
"Bola to chyba a našej rodine spôsobila veľkú bolesť."
"Prepáč, tak prepáč." prinútil ju zastaviť, "Vzal som to za zlý koniec."
Snažil sa jej pozrieť do očí no ona zatvrdene hľadela do zeme.
"Tvoja prítomnosť mi veľmi chýbala. Buďme priatelia, to nám kedysi išlo."
Videl som, že váha a spýtavo na mňa pozrela. Nemal som toho chlapa rád už len z princípu, a keď som si uvedomil, čo pravdepodobne odštartovalo otcove záchvaty hnevu, mal som chuť nechať sa ním inšpirovať. Bol to však stále človek, ktorý v mame podnietil život, ak sa raz za čas stretnú, iba jej to prospeje.
Povzbudzujúco som sa na ňu usmial a prikývol.
"Môžem ťa teda pozvať na priateľský šálok kávy?" ponúkol sa jej, "So šľahačkou a škoricou, tú máš najradšej, pravda?" sprisahanecky žmurkol.
Musel som ju postrčiť, aby sa trochu rozhýbala, nakoniec vďačne prikývla a nechala sa vtiahnuť do vyhriatej kaviarne.

*****
Lenka ma počúvala so záujmom a so šibalskými iskričkami v očiach, "Viem, že tomu chlapovi neveríš, ale mama je úplne zmenená, do očí sa jej vrátil lesk a vyzerá tak..." pozrela do stropu hľadajúc správne slová, "...zamilovane."
"Som za to rád." pritakal som, "Ale mám pocit, že to celkom nechápeš. To on je príčinou nášho trápenia."
"To je na tom to najlepšie."
Pozrel som na ňu ako na najväčšieho blázna pod slnkom.
"Daniel!" nadšene vyskočila na nohy, "Nemohol si vybrať lepší čas! Ten chlap je naším lístkom odtiaľto."
"Tvrdil, že mamu miluje, ale to tvrdia všetci blázni. Nevie nič o jej povahe, o našom živote a nič ho nezaväzuje k tomu, aby nám pomáhal."
"To práveže zaväzuje." vytkla mi, "Tá jeho chyba."
"To bolo už dávno."
"Záleží na tom? Následky nesieme stále."
Nevedel som si mamu predstaviť po Alanovom boku. A už vôbec som si nevedel predstaviť, ako by nás tento presladený zúfalec mohol ochrániť pred otcom. Na ďalšie úvahy som však už nemal čas. Z prízemia sa k nám doniesol rev, "Jeden krát! Jeden jediný krát si bola v meste a čo urobíš ako prvé? Zapletieš sa znovu s tým rozvracačom rodiny!"
Zakázal som si zaváhať, často som len postával v izbe zatiaľ čo za dverami sa dialo hotové peklo a márne presviedčal vlastné telo, že sa má pohnúť a pokúsiť sa to zastaviť. Automaticky som trielil dolu schodmi za mamou. Tá ležala pri železnom zábradlí držiac sa za líce. Ochranársky som sa pred ňu postavil.
"Vravel som ti, aby si sa do toho neplietol!" schmatol ma za tričko. Prvému úderu som sa vyhol, no druhý ma zrazil z nôh. Rýchlo som sa dvihol a mamu držal za sebou.
Lenka tiež neváhala, odhodlane prekĺzla popri otcovi, z vešiaka na chodbe zvesila maminu kabelku a zastala pred dverami. Nedívala sa naňho, dívala sa na mňa.
"Kam si myslíš, že ideš?" zvreskol na ňu.
Len čo sa od nás odvrátil, dvíhal som mamu zo zeme a podával jej kabát.
"Už sa viac od teba nenecháme terorizovať!" vyhlásila Lenka a bojovne vystrčila bradu.
"Stretli sme sa po mnohých rokoch, len ako priatelia." vzlykla mama.
Otec pohľadom preskakoval z Lenky na mamu a na mňa.
"Stratili ste tie správne hodnoty. V hlavách to máte úplne popletené, rovnako ako vaša matka!"
"My sme ale chceli žiť ako rodina." namietla sestra so zlomeným hlasom.
"Tak teda budeme žiť ako rodina!" zdrapil ju za vlasy skôr, než som stihol zareagovať. Kričala a metala sebou keď ju vovliekol do kuchyne a posotil na drevenú stoličku. Potom zazrel na nás, "Sadneme si za stôl a porozprávame sa. Nemyslite si, že vás nechám utiecť s tým úbožiakom. To by ste si už len dopomohli!"
"Nie, nie, nie..." opakovala Lenka ako mantru skrývajúc tvár v dlaniach.
Sľúbil som jej, že odídeme a v tej chvíli som si uvedomil, že ďalšiu šancu už nedostaneme. Využil som to jediné, čo som mohol - moment prekvapenia.
Udrel som ho do tváre zaťatou päsťou. Lenka našťastie reagovala rýchlo. Schytila mamu pod pazuchu a utekala ku vchodovým dverám. Do domu vtrhol chlad, niesol zo sebou niekoľko zatúlaných snehových chumáčov, ktoré náruživo rozfukoval po chodbe.
Zostal stáť očakávajúc prílev kopancov. Otec bol na pochybách, komu sa má skôr venovať. Natiahol sa za kuchynským nožom. Srdce mi vynechalo niekoľko úderov no jeho terčom som nebol ja. Vybehol von za Lenkou, ktorá s mamou, zmätene sa obzerajúcou za svojim manželom, postupovala veľmi pomaly.
Znovu som sa ho pokúsil udrieť, ruky mi však tesne pred tvárou zastavil v oceľovom zovretí.
"Nechaj ich na pokoji!" podarilo sa mi podraziť mu nohy. Stiahol ma so sebou a to, že som si ani nestihol dať kabát som si uvedomil až v okamihu, keď mi do ramena vystrelila bodavá bolesť. Sneh podo mnou sa vzápätí farbil do červena, no na sebaľútosť nebol čas. Otec sa blížil k Lenke a aj v diaľke som videl lesknúcu sa čepeľ dlhého vrúbkovaného noža.
"Jazero!" kričal som na nich do tmy osvetľovanej len dvoma matnými svetielkami pred domom, "Bežte cez jazero!"
Nebol som si istí, či ma počuli a tak mi padol kameň zo srdca, keď Lenka zmenila smer a bežala ku brehu kľučkujúc pomedzi doškriabané kmene stromov.
"Nie je to veľmi bezpečná cesta." stihla ešte na rýchlo poznamenať. Vzal som ju za ruku a ona sa poslušne nechala tiahnuť naprieč zamrznutou vodnou plochou. Pohybovali sme sa takmer krokom.
"Určite je to bezpečnejšie ako tamto." kývol som k betónovému domcu a prvý krát sa obzrel za otcom. Nohy sa mu šmýkali rovnako ako nám, no pohyboval sa rýchlejšie.
Pustil som Lenku a otočil sa mu tvárou v tvár.
"Daniel?" šepla placho pretože tušila, k čomu sa chystám.
"Choďte ďalej, ja ho zdržím."
"Ale Daniel, nemôžeš..."
"Lena, počúvaj ma!" skríkol som netrpezlivo, "Ty to zvládneš, len choďte ďalej, nájdem vás potom."
Oči sa jej zaliali slzami, no pobádala mamu aby pokračovala v ceste.
Netrvalo dlho, kým bol pri mne, chcel som ho zase zraziť z nôh, namiesto toho sa medzi nami utvorila hlboká trhlina. Ľad začal praskať, ryha sa postupne rozvetvovala po celej šírke jazera.
"Lena bežte! Bežte!" stihol som zakričať, nevidel som ich. Rozbehol som sa za nimi a takmer okamžite ma zastavil prúd vody, ktorý náhle vytresol z jednej z rýh. Podlomili sa mi kolená, rukami som sa ešte držal v akomsi polosede.
Ďalšie gejzíry na seba nenechali dlho čakať. Vystreľovali jeden za druhým zo zubatých rýh popierajúc všetky zákony logiky. Zatiaľ čo otec zaspätkoval a zamieril naspäť k domu, ja som sa nevládal pohnúť. V mojich ušiach rezonoval hukot vody a zvuk praskajúceho ľadu. Netrvalo dlho, kým sa podo mnou naozaj prelomil.
Zvrieskol som od bolesti, ktorá prechádzala mojím telom. Ostrá a neznesiteľná. Potlačil som ďalší výkrik. Čierne vlny okolo mňa nepokojne pulzovali a majetnícky ma vťahovali pod hladinu. Bolesť však rýchlo ustala a nahradil ju neskonalý pokoj.
Vo svojej podstate to bolo krásne, voda mnou prechádzala a liečila rany, stal som sa jej súčasťou. Zvuky okolitého sveta sa vytratili, vnímal každý záchvev jej hladiny a striebristé fliačiky tvorené mesačným odrazom, ktoré na nej tancovali. Moje telo sa prestalo zmietať v kŕčoch a úplne sa jej odovzdalo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Erin Erin | Web | 14. ledna 2017 v 14:39 | Reagovat

Really? OMG WTF... proč?! -_-
Nahoře si čtu, Daniel, hezky, rozteču se jako led. A pak, že ho něco bolí. A já si říkám, hm, něco se děje. Ale co, mě nenapadlo. Až potom, co jsem četla dál a od začátku do konce jsem zadržovala dech a pořádně se nadechla až u reklamy. Samozřejmě mi jich bylo děsně moc líto a doufala jsem, že ho Daniel třeba utopí nebo že mu prostě nějakým způsobem nakope prdel. Ale jsme realisti. Ty jsi realista a podala si to přesně tak, jak by to nejspíš bylo ve skutečnosti. Děti nad násilnickým otcem málokrát vyhrají a maminka se ho zastává, i když jí ubližuje. Je to prostě naprosto typické pro rodiny, kde chlap terorizuje rodinu. Totálně jsem se do toho zažrala a celou dobu jenom doufala, že se něco dá do pohybu. Dalo, ale děsným směrem! Nůž na ně vytáhl?! Co to je za chlapa ty vole? Do pekla s ním! A Daniel <3 Hrdina můj, myslím, že jakmile sem hodíš další pokračování Akáši a on se v něm objeví, budu na na něj nahlížet jinak. Ze začátku jsem se děsně bála, že se něco stane jeho sestře nebo mamince, že snad jim i hodně ublíží, ale odskákal to Daniel. Což je na jednu stranu dobrá zpráva, na druhou pořád nevím, co chystáš v druhé půlce příběhu a z toho mám trochu strach, ale určitě to dobře dopadne. Doufám v to, protože už takhle si prošel peklem a pak mu určitě nějaký týpek přijde říct, že je čudák a patří na Ostrov. Uf, má to těžký. A přes to se chová, jak se chová a je ... uíííííí *zasněný výraz s úsměvem na tváři*
Palce hore, moc se těším, co dalšího nám předložíš! :)

2 Iva* Iva* | Web | 14. ledna 2017 v 22:54 | Reagovat

[1]:Ach, ďakujem, som rada že sa ti prvá polovica príbehu páčila pretože mňa celý čas pri písaní neopúšťal pocit, čo za blbosť to vlastne splietam. Ty vieš vždy tak krásne opísať ako si príbeh prežívala že človeka to až u srdca zahreje♥
Bolo to tak trochu mojim zámerom, aby sa tých pár čitateľov Akáše pozrelo na Daniela troch inak ;)

3 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 15. ledna 2017 v 0:41 | Reagovat

Tak to je kouzelné

4 Iva* Iva* | Web | 15. ledna 2017 v 7:12 | Reagovat

[3]: Ďakujem :-)

5 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 15. ledna 2017 v 21:31 | Reagovat

[4]: nemáš za co ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama