Ukuté šťastie

23. ledna 2017 v 16:40 | Iva* |  Zo života autorky
Zdravím Vás ľudkovia,
tak ako zakaždým, nadšená, že som našla niečo o čo sa s vami môžem podeliť.
Keďže väčšina mojej enrgie je momentálne vynakladaná na pochopenie biochemických cyklov, na Akášu tak trochu nezostáva čas. Nová kapitola je síce v štádiu tvorby, to áno, ale nechcem vám nič sľubovať.
Počkáme ešte chvílu, kým sa táto búrka menom Skúškové úplne preženie, nech už po nej moja myseľ zostane akokoľvek zdevastová.
Zatiaľ vám sem hrdo prihadzujem článok, ktorý som nie zase až tak dávno písala do nášho školského časopisu.
Pravdu povediac, vstupovala som do redakcie s neskutočne malou dušičkou, veď o aké vedomosti sa už len ja môžem podeliť v tak-trochu odborne zameranom časopise?
Som rada, že som sa nedala odradiť. Veľa informácií človek získa za pochodu a tie ostatné nie je problém vyhľadať. No a potom, je skvelé písať o niečom, o čom nemáte ani šajnu. Vážne! Nikdy som sa nad podkúvaním nezamýšlala a pri tom je to téma celkom aktuálna a rozhodne za tú námahu stála.
Verím, že sa vám článok bude páčiť a že prežijete trochu tej odbornosti (ha ha ha) ;)


(Zima na univerzite, ja som to vravela, že
Košice sú zázračné mesto ;))


Veľa šťastia! Po celý život si želáme najmä jedno, mať šťastie. Pre každého z nás znamená niečo iné, a aj keď možno nezdieľame ten istý svetonázor a tie isté hodnoty, často nosíme po kapsách, v peňaženkách alebo na retiazkach tie isté talizmany. Trónia na našich nočných stolíkoch, hojdajú sa na spätnom zrkadle alebo nás sprevádzajú na skúškach. Pripisujeme im magické schopnosti a zakaždým, keď sa ich dotkneme, máme pocit, že sme siahli na šťastie samotné.
Jedným z najrozšírenejších symbolov šťastia je aj podkova, ktorú ľudia v minulosti pribíjali na dvere svojich príbytkov vo viere, že mocné železo ich ochráni pred zlými duchmi, čarodejníctvom a smolou. A hoci dnes už ľudia asi nezbierajú postrácané opotrebované podkovy po lese a prašných cestách, tento trend pretrváva. Jej tvar pripomína roh hojnosti a zavesená by mala byť oboma koncami hore, aby z nej šťastie nevypadlo.
Po mnoho storočí sú kone ľudskými spoločníkmi a nie len kočovné kmene sa s nimi presúvali tisícky kilometrov dlhé trasy, trénovali ich, zušľachťovali, využívali na ťažké práce, bojovali na nich či pretekali ale aj mnohí z nás zistili, že slobodní s vetrom vo vlasoch a z konského chrbta vidíme svet úplne inak. Neudivuje nás teda, že si toto ušľachtilé zviera získalo i naše srdca a jeho symbolmi si hrdo zdobíme domce už od 18. storočia.


Viete však, čo všetko je za týmto amuletom? Kedy a z akého dôvodu sa začali podkovy používať? Sú to naozaj topánočky, ktoré uľahčujú chôdzu? Vyše štyri tisíc rokov ľudia využívajú kone na rôzne účely na najrôznejších povrchoch, ešte predtým, divo žijúce, sa vyskytovali a dokázali pohybovať v oblastiach aj nehostinných a nie celkom prirodzených, od tých horských až po stepi a púšte, a to bez použitia podkov, ako je to možné? Kedy sa u koní vyvinula taká precitlivenosť na tvrdý a nerovný terén?

Odpoveď na túto otázku musíme hľadať, ako inak, u nás samých. Najväčší rozmach podkúvania bol zaznamenaný v 13. storočí spolu s rozvojom stredovekých miest, výnimočne podkovy vyrábali už aj Kelti, Germáni a Rímania. Či už bohatí páni alebo obyčajný mešťania, všetci nadobudli presvedčenie, že kone, tak vzácny majetok, musia byť ustajnené.
Často stiesnené podmienky stajní a chlievikov, vlhkosť, podlahy vystlané slamou a nedostatok pohybu mali za následok, že ich vzácny majetok odrazu nepracoval ako zvyčajne, stránil sa kamenistých ciest, väčšej záťaže, jeho pohyby boli neisté, kopytá sa štiepili, lámali, objavili sa otlaky, abscesy, krívanie a v konečnom dôsledku bola jazda na takomto koni absolútne vylúčená z čoho sa usúdila potreba ochrany kopýt, železná a nezničiteľná ako sa na stredovek patrí. Ak by sa však boli začítali do starých spisov od Xenofoxa z obdobia antického Grécka, mohli ušetriť značné náklady na podkúvanie. Sokratov žiak ako na slovo vzatý odborník vedel, že ak sa kôň denne pohybuje po kamenistom teréne, jeho kopytá, schopné neuveriteľnej adaptácie, sa skôr či neskôr tiež na kameň premenia. Podľa jeho rád mala byť podlaha stajní šikmá a z naukladaných okruhliakov veľkosti dlane aby posilňovala konské nohy a kopytá. Z výbehov neodstraňovali nerovnosti a namiesto toho, aby z nich kamienky odpratávali, dovážali ich tam.
Urodzení šľachtici však radšej zamestnali kováčov a utrácali za železo, klince a uhlie a hoc nevyriešili príčinu problémov s kopytami, spokojne pokyvovali hlavou ako šalamúnsky potlačili jej prejavy.
O pár rokov však vysvitli ďalšie zdravotné problémy, tento krát spojené práve s podkúvaním, nehovoriac o tom, ak bol kôň podkutý zle, v takom prípade sa oň musel postarať kováč a mešťanovi poskytnúť iného kým nevyzdravie. Podkovy však zabraňovali prirodzeným funkciám kopýt, ako je napríklad tlmenie nárazov pri pohybe. Kopytná rohovina má schopnosť sa pri každom dostúpení roztiahnuť a následne pri odľahčení zasa stiahnuť, ide o kopytný mechanizmus a tých pár milimetrov účinne bráni problémom s kĺbmi a šľachami, bolo dokázané, že podkova zosilňuje nárazy až sedem násobne. Ďalej sa treba pozrieť na to, že korunkový okraj kopyta je bohato prestúpený nervami vďaka čomu má kôň informácie o pevnosti a nerovnostiach terénu, inštinktívne sa vyvaruje potknutiu, pokĺznutiu či vyvrtnutiu, taká krásna podkovička vie značne otupiť jeho hmatové zmysly a obmedziť prekrvenie krvnej škáry, čím sa zníži produkcia rohoviny. Nedostatok pohybu, nízka variabilita povrchov a nefunkčný alebo obmedzený kopytný mechanizmus má za následok neschopnosť tela zbaviť sa všetkých nepotrebných a jedovatých látok produkovaných v jeho organizmea vykvitnú nie len kožné problémy ale i zlyhania ťažko pracujúcich obličiek.
Podkutie v konečnom sumáre skrátilo život týchto vznešených zvierat viac ako o polovicu. Napriek všetkému sa považovali, a mnohí aj dnes považujú, podkovy za nutné zlo, ktoré však v súčasnosti trochu potláča trend bosých koní.
Ak sa rozhodneme dlhé roky podkúvanému žrebcovi uľaviť od zbytočných záťaží a zahodiť podkovy, musíme počítať tiež s kompletnou zmenou režimu, ustajnenia a najmä s počiatočnou precitlivenosťou a neochotou. Treba mať na pamäti, že nestačí koníka vyzuť, ale pre zachovanie ,respektíve obnovu, všetkých funkcií kopýt treba prispôsobiť výbeh aj ustajnenie. Ako už bolo spomenuté, do výbehu treba umiestniť všetky možné povrchy, vyvarovať sa vlhkosti, enormnému množstvu slamy a najlepšie bude, ak výbeh neobmedzíme a náš tátoš bude mať pohyb 24 hodín denne.
Z iného uhla pohľadu môžu podkovy naprávať niektoré ortopedické problémy, ako je napríklad podotrochóza, artróza či schvátenie. Podkúvanie sa považuje za nutné aj pri parkúre, dostihoch, vozatajstve a iných rýchlych a potencionálne nebezpečných disciplínach kde dochádza najmä k nadmernému obrusovaniu rohoviny, no už aj v týchto disciplínach figurujú bosí šampióni, ktorí dokazujú, že vo väčšine prípadov sú podkovy naozaj zbytočné. Na mieste je snáď aj podkúvanie koní s nepravidelným postojom končatín, napríklad ak sa zbiehajú, sú vybočené alebo prehnuté či vystavené, špeciálnym podkutím sa môže odstrániť táto chybička krásy aj bolesť, ktorú by mohla v niektorých prípadoch spôsobiť.
Podkova sa skladá sa z tela, dvoch ramien, jednej alebo dvoch čapiek zabraňujúcich posunu a niekedy aj z ozubov, poväčšine vymeniteľných, používajú sa napríklad na podkovy pre ťažné a parkúrové kone. Jej veľkosť a tvar určuje samotné kopyto a tiež činnosť k akej je kôň využívaný. Najjednoduchším typom podkovy je pantoflica využívaná najmä pre jazdecké kone ktorá kopyto zdvíha len o jej výšku. Má za úlohu znížiť riziko pošmyknutia rovnako ako ťažká pantoflica, ako názov hovorí pre ťažné kone, ktorá však už značne zaťažuje kopytá. Zámková podkova sa používa pri úrazoch a ochoreniach kopýt.
Približne od polovice dvadsiateho storočia sa podkovy vyrábajú najmä strojovo a kováč ju len upraví aby vyhovovala pre konkrétneho koňa, musí kopírovať vonkajšiu hranu kopyta v jeho najširšej časti . Materiál, ktorý sa najčastejšie využíva je mäkká oceľ. Podkova musí kopírovať vonkajšiu hranu kopyta v jeho najširšej časti. Rozhorúčená sa pomocou podkovárskeho kružidla pridrží na kopyte aby bolo vidno, či nepresahuje hranu kopyta a či dostatočne prilieha, potom sa uchytí klincami.
Ochrana kopýt však už nie len záležitosť podkovy, v súčasnosti sa na liečbu ortopedických problémov môžu využiť aj plastové podpory alebo "botičky", ktoré zabránia prílišnému obrusu rohoviny, veľkým nárazom a súčasne zachovajú celistvosť rohového puzdra a jeho prekrvenie i kopytný mechanizmus, hoci slúžia skôr na doliečenie a pri vysokej záťaži.

Či už budete po prečítaní tohto článku schvatne strhávať podkovy z dverí, zamyslíte sa nad vašim podkutým krásavcom alebo začnete menovať ďalšie výhody podkov je len na vás. Skúsme však urobiť pre našich zvieracích spoločníkov čo najviac, zabečme im tie správne podmienky a tú správnu starostlivosť v súlade s našim presvedčením a našimi názormi. A čo sa týka symboliky, nezabúdajme, že sú to vždy len hmotné veci, ktoré budú mať iba takú moc, akú im sami pripíšeme.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Executor Executor | E-mail | Web | 24. ledna 2017 v 21:15 | Reagovat

Určite sa mi páči, že existuje aj prirodzenejšia metóda na spevnenie kopýt. Technicky vzaté, tak talizman a amulet vraj nie sú synonymá, vraj amulet má byť proti niečomu negatívnemu, kým talizman pre niečo pozitívne. Že má podkova kopírovať vonkajší okraj kopyta tam máš 2x. A zase určite si ľudia vešali podkovu aj okrúhlou časťou hore. :-D

2 Erin Erin | Web | 26. ledna 2017 v 14:08 | Reagovat

Hustý článek! :) Já osobně s koni moc kamarádka nejsem, ale jsou to úžasná zvířata. Mají můj veškerý respekt. Upřímně jsem nikdy ani nepřemýšlela, proč by měli mít podkovy, na druhou stranu - jednu máme doma. Není pověšená na zdi, ale před pár lety jsme ji vykopali na zahradě :D *le archeolog* A to s tím, že má viset směrem nahoru jsem taky nevěděla.
Jde vidět, že už začínáš být odborník! Dokázala bych si takový článek představit v takových těch časopisech jako 21.století nebo Svět na dlani. Skvělá práce! :)

3 Iva* Iva* | Web | 27. ledna 2017 v 0:14 | Reagovat

[1]: Ďakujem, tá jedna veta je tam navyše.Tak nejako som tušila, že amulet a talizman nie sú to isté, ale pochybujem, že by to niekto riešil, v tomto prípade išlo len o to aby som stále nepoužívala to isté slovo.Je fajn konečne vedieť, aký je medzi nimi rozdiel :) My sme mali doma tiež dlhé roky podkovu zavesenú smerom nadol, ale správne by mala byť opačne.

[2]: Ďakujem :) Ja som tiež nikdy nebola veľkým fanúšikom koní, sú to zvieratá, ktoré budia rešpekt a cítiť z nich určitú vznešenosť...a tým to končilo. Moje štúdium však neustále sprevádza Ardo, to je tá socha na obrázku, tróni v prostriedku areálu našej univerzity a tak sa, chtiac nechtiac, stal obrovským symbolom. A verím, že budem mať ku koňom od teraz už len a len bližšie pretože v ďalšom semestri máme predmet rehabilitácia koní :D

4 ┼Nemessis Rio Kurumi ┼ ┼Nemessis Rio Kurumi ┼ | Web | 20. března 2017 v 14:20 | Reagovat

to ti přeji :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama